Počas cesty z Košíc na Dargovský priesmyk je už zďaleka vidieť vežu kostola v Svinici. Túto scenériu kostola, ktorého počiatky siahajú do polovice 12. storočia, mám veľmi rád. Potom, kráčajúc nahor k starému chrámu, každým schodom vo mne rastie túžba nahliadnuť za múrik a vnímať chrám vcelku. Po otvorení bránky ma očarí impozantnosť veže. Je viac ako dvakrát vyššia ako hrebeň strechy kostola. Oporné piliere dodávajú veži zvláštnosť a pocit stability. Tá je potrebná, lebo sa šplhá až do výšky piateho poschodia. Keď stojím pod ňou a pozerám nahor, vnímam, aký som maličký…
V dvanástom storočí vyrástol na okraji bývalej dediny, na návrší, prvý jednoloďový chrám. V priebehu storočí menil svoju veľkosť i podobu. Tá dnešná pochádza z 15. a 16. storočia. V interiéri si upútajú pozornosť pozostatky nádherných fresiek v troch radoch nad sebou, ktorých nosnou témou je Posledný súd. Predpokladá sa, že fresky boli na celej ploche pôvodných románskych stien chrámu. To musela byť nádhera! Dnes môžeme obdivovať iba zlomok z nich. Rozhodne patria medzi jedny z najvzácnejších italizujúcich fresiek zo 14. storočia na našom území.
V presbytériu upúta svorník s nezvyčajným symbolom svine, časť erbu pánov zo Svinice, ktorí boli jednou z vetiev starého rodu Abovcov. Zo zemepanskej empory, ktorá je na prvom poschodí prepojená s vežou, si môžeme chrám prehliadnuť. A pokračovať do veže.
Veže ľudia stavali oddávna. Jeden z najstarších príbehov stavby veže, zikkuratu v starovekom Babylone, nám približuje kniha Genesis. Chrámy kresťanov v prvých storočiach, keď ich už stavať mohli, nezdobili veže. Prvé campanilly, samostatne stojace veže, zvonice, sa objavujú v šiestom storočí na Apeninskom polostrove. Od siedmeho storočia sa v inom náboženskom prostredí, v islame, začínajú pri mešitách stavať štíhle veže, minarety, z ktorých muezíni dodnes päťkrát denne vyzývajú k modlitbe. Na severozápade Európy, v Írsku, sa zhruba od 9. do 12. storočia pri chrámoch stavali kruhové veže, cloigthithe. Ich strohosť a prísnosť, či v lesnom údolí alebo uprostred vodnej plochy, lákajú k návšteve. Aj s výhľadom do ďaleka.
Až v románskom období, od 11. storočia začína byť veža bežnou súčasťou kostola v Európe a stáva sa neodmysliteľnou súčasťou siluety európskych miest. Dodnes.
Veže kostolov sú rozličného tvaru, priemeru, výšky, ako súčasť chrámu, alebo samostatne stojace. Ukončenie veží má taktiež podoby od výmyslu sveta – klasické strechy, ihlany, cibule, skrutky,…
Mnohé kostolné veže gotických katedrál a kostolov dostavali až v 19. storočí. To je prípad aj najvyššej kostolnej veže na svete, mestského kostola v Ulme, v nemeckom Württembersku. Jej výška dosahuje viac ako 161 metrov a dokončili ju v roku 1890. Prekonala dovtedy najvyššiu vežu katedrály v Kolíne nad Rýnom z roku 1880 s vyše 157 metrami. Katedrála sv. Víta v Prahe má výšku hlavnej južnej veže 96 a pol metra a dokončili ju až v roku 1929.
Kostolná veža mala v stredovekých mestách viacero funkcií. Nám v súčasnosti asi ako prvé napadne, že bola zvonicou. Zvon oznamoval omšu, čas modlitby, úmrtie človeka, búrku… Zároveň mohla byť pozorovateľňou pre miestneho strážnika alebo vojakov, ktorých úlohou bolo hlásiť nebezpečenstvo požiaru alebo cudzích vojsk. Dnes na dostupné kostolné veže stúpajú výhľadu chtiví turisti. Nezanedbateľnou funkciou bola jej reprezentatívnosť. Mestá, bohaté obce, spočiatku i niektoré mníšske rády niekedy radi stavali povšimnutiahodné veže, aby ukázali, čo si môžu dovoliť.
Toto však nie je prípad vysokej kostolnej veže vo Svinici. V 16. storočí bol okolo kostola postavený obranný múr. Veža bola nadstavaná do dnešnej výšky a upravená na obranu v súvislosti s tureckým nebezpečenstvom.
Vždy obdivujem prácu ľudí vo výškach, výšky nemusím. Ale pohľad z výšky a nadhľad ma veľmi láka. Preto sa vždy premôžem a vyberiem sa smerom nahor. Na najvyššom poschodí svinickej veže som bol niekoľkokrát, naposledy pred štrnástimi rokmi. Zakaždým to stálo za to. Vidieť, čo všetko sa nachádza vo veži, nazrieť medzi kostolnú klenbu a strechu, vidieť celú drevenú konštrukciu krovu. Strechy i veže. Rebríky mali vtedy už svoje roky a raz sa mi medzi tretím a štvrtým poschodím zlomila priečka pod nohou… Keď som na najvyššom poschodí rozdýchal zážitok z rebríka, jedna z myšlienok na stredovekých stavbárov, zvonárov, ale i vojakov bola, ako často sa to stalo aj im?… Ďalej som skúmal, čo mohli obrancovia obce i veže cez úzku štrbinu v stene vidieť. Aj keď v stredoveku stromy „Na hore“, na „Várhegy“ neboli, cez zorný uhol štrbiny vo veži nevideli veľa, dobrý výhľad nemali…
Pohľad zo susedných okien najvyššieho poschodia veže kostola bol odmenou: Svinica obkolesená bukovými a dubovými lesmi Slanských vrchov, hrebeň strechy alebo bezprostredné okolie kostola. To bola chvíľa, keď som mimovoľne v duchu ďakoval tým, ktorí vežu postavili, obránili, zreštaurovali a dodnes sa o ňu i o kostol na návrší nad Svinicou starajú.
Na prázdniny, ktoré sa začínajú v prvý júlový deň, nám prajem odvahu chcieť objavovať nové veci, mať dobré výhľady a zážitky, ktoré v nás vyvolajú vďačnosť za tých, vďaka ktorým ich máme. Pekné leto, priatelia!
Fotil som v októbri 2007 a v apríli 2009.
