Deje sa niečo iné, než sa dialo doteraz.
Roky, desaťročia sme bezmocne sledovali bašovanie mocných, neohroziteľných rozhodcov o tom, komu bude na Slovensku dobre, komu bude veľmi dobre a na koho sa ujdú iba kôrky chleba, ktorými bude môcť vytierať zbytky v hrncoch po tých, ktorí prišli (resp. boli prijdení) ku korytám skôr.
Súdruhom odzvonilo kľúčami v 89’ a po nich prišli…
Nepatrím ku skupine občanov, ktorí sa v beznádeji plynúcej zo sledovania absencie zdravého sedliackeho rozumu v spravovaní veci verejných utiekajú ku nemenej absurdným konšpiračným teóriám typu boľševickosionistického globálneho sprisahania proti Rímskokatolíckej cirkvi a Slovensku vedenému najčastejšie z prostredia USA a Izraela…
Patrím ku skupine občanov, ktorí kvôli svojej vlastnej integrite prestali intenzívne sledovať politické dianie na Slovensku. Mal som dosť arogantných vyjadrení “neohroziteľných” a “naších človekov”, ktorými sa vysmievali spravodlivosti a pripočítateľnosti korupčného správania sa.
Nechcel som viac cítiť hnev a útoky politikov. Nechcel som znižovať svoju kultúrnu a komunikačnú úroveň na úroveň prezentovanú v politických debatách už len tým, že dovolím, aby to na mňa vplývalo cez médiá. Už som jednoducho odmietol byť súčasťou auditória, ktorému ktosi cez TV kamery priamo do očí klame a ešte sa pri tom usmieva.
Väčšina sme to prijali ako status quo typu “na Slovensku je to tak”. Rôzne pokusy vyjadriť sa k problematike začínali v analýzach situácie miestnymi politickými komentátormi, ktorých výrečnosť súvisí s množstvom poldecákov vypitých na zdravie “svojich” a proti zdraviu “nesvojich”.
Pokračovali analýzami odborníkov spojenými s verejnými zhromaždeniami. A končili martýriom svedkov, ktorí sa už už mali dotknúť pravdy a mali ten dotyk sprostredkovať aj nám, verejnosti.
Vrcholom slovenskej arogancie moci na spôsob sicílskeho vybavovania si účtov bola vražda investigatívneho novinára, ktorá zakričala, úplne mimo úmyslu objednávateľa a ľudí s ním súvisiacich, že niečo podstatné v našej krajine nie je v poriadku a skutok sa stal. Zamietnutie pod koberec resp. na zahraničné účty, už toľkokrát vyskúšané, tentokrát nevyšlo. Toľko sa chodilo s džbánom po vodu (resp. po čomkoľvek použiteľnom na ukojenie neukojiteľnej túžby po moci a peniazoch), až sa džbán rozbil.
S nevôľou a skepsou sme čakali na príchod inej garnitúry, ktorá by ešte hádam dokázala povymetať kúty po garnitúrach predchádzajúcich. (Pre seba?)
Priznám sa, že som sa potajomky a bez výčitiek svedomia uchyľoval ku skrytému politickému idealizmu reprezentovanom TGM alebo Milanom Hodžom. Obracal som sa k časom, keď v spravovaní vecí verejných nebola rozhodujúcim ukazovateľom ekonomická prosperita záujmových skupín. Fraky, cigaretové špičky, “ruky bozkávam, milostivá pani” patrili nielen ku korzovaniu počas nedeľných popoludní.
Kultúra a kultúrnosť, morálka, čestnosť, humanita, solidárnosť, boj proti chudobe boli homogénnou súčasťou politiky oných dní, pochopiteľne poznačenou tiež dravosťou a rôznymi škaredosťami. No, ehm, vo frakoch a fascinátoroch tie škaredosti predsa len postrádali vulgárnosť rečí a spôsobov tak obvyklú dnešný politický zápas. Opäť a opäť ma rozozvučí citát TGM v skvelom podaní M. Hubu z filmu Rozhovory s TGM “Demokracie znamená, že navazujete vztahy s lidma, protože je máte rád.”
Od zvolenia Zuzany Čaputovej za prezidentku Slovenskej republiky som akosi prestal unikať zo slovenskej bezútešnej reality smerom k Masarykovi a politickým ideálom. Pri sledovaní jej prejavov som pocítil a cítim niečo, čo neviem nazvať inak, ako dobro a guráž pre spravodlivosť. V deň jej inaugurácie o tom hovorila aj jej bývalá triedna učiteľka, ktorá ju označila za dobrého človeka. Biskup Eľko hovoril počas Te Deum o tom, že k nej, ako k prezidentke, smeruje túžba po politickom ideále vodcu. Viac opatrne o tom hovoril aj arcibiskup Zvolenský (po predvolebnej kampani smerujúcej proti nej ani nemohol inak, než opatrne).
Na jednej strane ma teší, že z nášho stredu vzišiel človek, ktorý je doteraz nevídaným vybočením z politického slovenského zápasu, ktorému ide o občana až na druhom mieste. Myslím si, že väčšina slovenských prezidentov robila maximum pre túto výhybku smerujúcu k bežnému občanovi. No osobnosť Zuzany Čaputovej ponúka ženskú perspektívu do väčšinovo mužského sveta myslenia a konania.
Deň inagurácie bol plný symbolov a paradoxov. Pokoj a trpezlivosť prezidentky boli v jasnom kontrasne s posledným pokusom o znemožnenie inagurácie smiešnym vstupom “7 minútového prezidenta”, keď už to nevyšlo s “náhodným” zaradením koncertu na termín slávnostnej recepcie, hoci 15. jún je už oddávna známym termínom inaugurácie slovenských prezidentov…
Cítil som niečo ako vďačnosť T.G. Masarykovi, keď som sledoval debaty novej prezidentky a nového premiéra plné vzájomnej úcty a vysokej úrovne kultúry komunikácie. Obaja sa neboja dať najavo, že sú…normálni ľudia, ktorí to majú v hlave upratané. Verme, že indikujú čas, keď sa všetko dôstojné a pekné v politike sa nemusí skrývať už iba v nejakom snilkovskom idealizme (veď kam inam to malo ujsť pred neustálymi konfliktmi a útokmi voči tým, ktorí si dovoľovali klásť “nevhodné” otázky “neohroziteľným”? Od známej výhrady nemenovaného premiéra voči novinárovi pýtajúceho sa na zdroj financií na Elektru “…takú ti je.nem, že sa nespamätáš!…” až po označovanie novinárov za prostitútky a záchodových pavúkov…), ale možeme očakávať normálnu úctivú ľudskú komunikáciu, keď budeme pozerať TV debaty: zatiaľ aspoň medzi prezidentkou a premiérom a verme spoločne, že sa k ich úrovni budú pridávať ďalší, ktorých slušnosť a kultúrnosť zatiaĺ nedokáže v prevládajúcej forme konkurovať intenzite prejavov z opačnej hemisféry úrovne komunikácie.
Zároveň smútim, že cirkvi, ktoré majú zo svojho stredu slovenkej spoločnosti ponúkať na dennej báze zuzany čaputové, sú schopné podporiť radšej slabikujúceho antisystémového exota bez sebareflexie či dokonca fašistov lebo blažené časy minulé, keď bývalo vsjo jasno a nie kandidáta, ktorý napr. odmieta selektívnu inklúziu. Opäť sa ukazuje, že náboženská ideológia je v niektorých regiónoch sveta ešte stále dôležitejšia než Evanjelium života.
V inauguračnej reči prezidentky sme počuli kázeň s črtami podobnými prvému prejavu pápeža Františka po jeho zvolení: dôraz na srdce i rozum, veľa nádeje, ambícia byť tvorcom pokoja, otázka životného prostredia a trvalej udržateľnosti ako podstatná pre život, atď.
Treba sa nám obrátiť od makroekonimických ukazovateľov k človeku ako k základnej miere lásky a dôstojnosti.
Treba nám popriať silu našej novej pani prezidentke k ceste k človeku, ktorú začala.
A nám všetkým treba popriať odvahu sa k nej pridať.