K smrti veľkého teológa. Hans Küng a jeho cirkev

Nekrológ Prof. Hermanna Häringa k úmrtiu Hansa Künga.

Smrť človeka mení uhol pohľadu na neho. Je to, ako keby zmeravelo more, zaseklo sa v zmietaní vĺn, prestalo sa prelievať cez brehy. Už neponúka žiadne prekvapenia. Až teraz sa dá konečne povedať, kto bol tento človek a čo znamená pre pozostalý svet. Napriek ťažkej chorobe jeho hlas utíchal v posledných rokoch len pomaly. Ešte tomu nie je ani rok, čo vyšiel posledný diel jeho zozbieraných spisov Begegnungen (Stretania). Nič iné nedokáže charakterizovať Küngov prebohatý, napätiami a konfliktmi preplnený život lepšie, než práve táto kniha.

So silou vizionára objavoval stále nové. Spätne možno povedať, že svojim kolegom, svojej cirkvi a ohlasovaniu viery bol vždy kus cesty dopredu. Začalo to počas jeho štúdia v Ríme (1948-1955). Bol to paradox doby, že v spolupráci s arciprotestantským teológom Karlom Barthom inicioval otázku ekumény ako tému katolíkov práve v centre katolicizmu. K príprave koncilu (1962-1965) napísal malú publikáciu, ktorá mnohým poslúžila ako duchovná inštrukcia tohoto epochálneho zhromaždenia. Na konci koncilu naskicoval v roku 1967 v jednom cirkevnom časopise obraz novej, dobe primeranej cirkvi takým spôsobom, že ešte aj dnes si mnohí konzervatívni čitatelia vylamujú zuby pri jeho čítaní. Svoju víziu modernej cirkvi naďalej rozvíjal v roku 1970, kedy sa kriticky vyjadril k neomylnosti dogiem a zároveň položil základ kritického teologického myslenia v trilógii svojich kníh, v ktorých sa fundovane a verejne zamýšľal nad hlavnými témami kresťanstva: Christ Sein, Existiert Gott? a Ewiges Leben? (Byť kresťanom, Existuje Boh? a Večný život?).

Hierarchom v Ríme a v Nemecku to bolo príliš. Na Vianoce 1979 mu odňali právo oficiálne prednášať na cirkevných univerzitách, účet však vystavili bez čašníkov. Vo viacerých štandardných publikáciách po dobu viac než 20 rokov s neuveriteľnou energiou a bez kresťanského, vypočítavého taktizovania objavoval a rozvíjal svet presahujúcu a svetom hýbajúcu tému celosvetových náboženstiev ešte dávno predtým, než Rím vyhlásil túto tému „za svoju vlastnú“. Jeho cirkevné reformačné impulzy tak zostali naďalej živé a svoje rozmýšľanie v tomto smere uzavrel iniciovaním a založením projektu Weltethos (Svetový éthos). Tento projekt nie je žiadnym naivným apelom k moralistickému vyzbrojovaniu, lež je budovaný na obsiahlom teologickom a nábožensky podloženom výskume, ktorému sa Küng vo svojom predchádzajúcom živote konzekventne venoval a ktorý si na svojich nespočetných cestách po svete v konkrétnych situáciách doplňoval.

Z Künga sa stal vyzývateľ k celosvetovému mieru, pričom pripomínal, že práve svetové náboženstvá môžu pri tom zohrávať enormnú úlohu. Priamo teraz, kedy katolíckym Nemeckom otriasajú zemetrasenia, jeho život skončil. Synodálna cesta uvoľňuje nečakané sily. Témy, ktoré boli od roku 1965 vytesnené, sa zrazu dostávajú na povrch. Ženy sa dožadujú rázneho uznania, homosexuáli neobmedzenej dôstojnosti. Na mnohých miestach sveta sa znovu otvára otázka neomylnosti učiteľského úradu, predovšetkým sa však začína diskutovať o témach, ktoré Küng načrtol už v roku 1974: vedecky reflektovaná a dogmaticky neopodstatnená existencia Ježiša z Nazaretu, tak ako i jeho neustále varovanie chápať a štylisticky upravovať vyznania viery ako racionálne formulované vecné istoty.

Stredobodom vierohodnosti cirkvi sa stáva znovu aj jeho kritická téza o smrtonosnom klerikalizme, ktorý čoraz viacej ukazuje navonok svoju odpornú tvár. Z tohto uhlu pohľadu je pochopiteľné, že ochrancom viery na biskupských stolcoch a katedrách Küngovo tvrdé zneistenie ich istôt nepasuje. Treba si znovu pripomenúť Dostojevského inkvizítora…

Ako na toto všetko reagoval Küng? Na vrchole svojho životného dozretia na adresu hierarchie kritikou nešetril. V tomto boji sa nenechal znervózniť. Radšej sa venoval kultúre, literatúre, hudbe a najmä ľuďom. Nezabudnuteľnou, pokiaľ si to ešte ako-tak mohol zdravotne dovoliť, ostane jeho pohostinnosť, ktorá nepoznala konfesionálne, profesionálne a ani národnostné hranice.

Avšak najviac som ho obdivoval v posledných mesiacoch, kedy sa mu veľmi ťažko komunikovalo, nemohol už takmer vôbec hovoriť, ani chodiť. Tento brilantný spoločník, ktorý ešte len donedávna dominoval spoločenstvám a bez problému menil jeden jazyk na iný, sa zrazu stal umierneným, vnútorne vyrovnaným človekom. „Mal som dobrý život“ – hovorieval. Zrejme si uvedomoval blížiaci sa koniec a tento fakt prijal s veľkou vyrovnanosťou. Jedno želanie, o ktorom sa ešte pred pár dňami zmienil, mu zostalo nesplnené: Rehabilitácia jeho teologického myslenia zo strany Ríma. Dôvody tohoto zamietnutia bude raz musieť Rím, Rottenburg ako aj nemecká biskupská konferencia vysvetliť.

Hans Küng už pravdepodobne zakúša, čo v roku 2008 napísal ako vyznanie svojej viery k Listu apoštola Pavla Korinťanom: „Teraz spoznávam len čiastočne, nedokonale, potom ale budem spoznávať všetko tak, ako to je. Teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska.“ Hans Küng, neúnavný pracovník vo vinici Pánovej, verný človek, pre ktorého sa stal Tübingen životným prostredím, našiel konečný domov v Božom kráľovstve. Moju teológiu a moju vieru hlboko ovplyvnil. V hlbokej úcte sa pred nim skláňam.

Preklad z nemčiny: Peter Žaloudek