Foto: Yaro Kupčo Pokoj po búrke.
Sedeli sme na jeho prednáškach s otvorenými ústami. Pohoršoval naše detské predstavy o Bohu a nútil nás k premýšľaniu nad hlbším zmyslom biblického textu. Karol Nandrásky zomrel 11. júla 2016 vo veku nedožitých 89 rokov. Zanechal hlbokú stopu v troch generáciách evanjelických farárov a teológov. Niektorých inšpiroval k ďalšiemu štúdiu smerov, z ktorých on sám čerpal. U iných len utvrdil presvedčenie, že kritická teológia je pre cirkev škodlivá. Na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave pôsobil štyri desaťročia. Istý čas pôsobil aj ako evanjelický farár v Bratislave. Myslím, že je prvým farárom a teológom na Slovensku, ktorý si neprial cirkevný pohreb. Rozišiel sa s cirkvou. Návštevu zomierajúceho si cirkevní predstavitelia prehadzovali ako horúci zemiak. Veď ním aj bol. Ale neschopnosť dotknúť sa ho je pre dnešnú cirkev symptomatická. Rozpaky, ktoré v cirkvi a u svojich spolupútnikov vyvolal, sú podľa mňa jeho najsilnejším odkazom. Budeme ho spracúvať ešte aspoň jednu generáciu.
Môj vzťah k nemu tiež nebol jednoduchý. Vyrastal som v prostredí, ktoré ho vnímalo ako kolaboranta so štátnou mocou. Tak sme napokon pred rokom 1989 vnímali aj všetkých ostatných teologických profesorov. Archetypálne rozdelenie na „zlí oni“ a „dobrí my“ fungovalo spoľahlivo. Bolo nevyhnutným zjednodušením, ktoré nás motivovalo a umožňovalo nám prežiť v absurdných podmienkach absolútnej kontroly komunistickej štátnej moci nad našou teologickou fakultou. Ale profesor Nandrásky mal ešte jednu nálepku navyše: liberál. To ho v našich očiach odlišovalo od ostatných. Tým sme totiž boli ochotní odpustiť. Jemu nie. Lebo identita slovenskej evanjelickej teológie bola vždy postavená na tom, že sa dokáže „očistiť“ od každého náznaku liberalizmu. Dnes si však už uvedomujem, že táto domnelá čistota cirkev ochudobňuje o životne dôležitý prvok dialógu a tríbenia teologických pozícií. Práve to robí teológiu a cirkev dôveryhodnou.
Keď sa dnes aj mne ušla nálepka „liberál“, začínam sa na odkaz Nandráskeho pozerať inak. Mocenské hry štátneho dozoru nad cirkvou boli len špinavým pozadím zápasu o jednotnú ortodoxnú líniu. Nepochybne, Karol Nandrásky vedel toto pozadie využiť na svoju ochranu. Tak ako to šikovne vedeli aj jeho oponenti. Ani dnes sa to veľmi nezmenilo. Oficiálna línia cirkvi si diskusiu so zástancami liberálnych teologických pozícií na svojej pôde neželá. Aj preto iste predstaviteľom cirkvi padlo vhod, že sa Karol Nandrásky s cirkvou rozišiel a nemusia sa k jeho odkazu pri jeho smrti vôbec vyjadrovať.
Po ukončení štúdia na fakulte sa mi profesor Nandrásky stratil z obzoru. Naše cesty sa opäť spojili až v roku 2002. Vtedy vyšla jeho kniha „Milan Rúfus – Poeta Sacer“. Spozornel som. Rúfusa som vždy čítal ako toho, kto z biblických metafor dokáže geniálnym spôsobom vyťažiť nadčasovú pravdu o človeku. Oslovilo ma, že Nandrásky to vníma rovnako. Rúfusa hodnotí ako toho, kto objavil most medzi nebom a zemou. Hovorí o „teopoézii“ a týmto pojmom je ochotný nahradiť pojem „teológia“. Kladie dôraz na príbuznosť teológie s poéziou a literatúrou a budí záujem o nové výsledky filozofie jazyka a bádania v chápaní reči, diela a textu. Básnika označuje výrazom „teopoét“ preto, lebo dostáva slová, ktoré odhaľujú Božie pôsobenie. Deje sa v nich proces lásky, odpúšťania, dávajúceho spôsobu života. Taký proces sa, podľa Nandráskeho, nemusí odohrávať len na sakrálnych miestach, lebo „miesta Božieho pôsobenia sa nedajú vyvlastniť“. (Karol Nandrásky: Milan Rúfus – Poeta Sacer, Vydavateľstvo Q111, 2002.)
Nandrásky sa dotkol veľmi naliehavého problému doby: viera áno, cirkev nie. S Kierkegaardom pochopil, že „kresťanstvo odstránilo kresťanskosť bez toho, že by si to bolo všimlo“. Preto sa pokúsil kresťanskosť do slovenského kresťanstva vniesť opäť. Ako znalec prorokov uchopil Nandrásky aj Ježiša z Nazareta ako proroka. V roku 2004 prichádza s dielom „Ježišova Magna charta a súčasnosť.“ V prológu si poťažkal, že jeho úvahy o Rúfusovi nikoho nezobudili. Chcel by preto slovenskú spoločnosť zobudiť Nietzscheho obžalobou kresťanstva. Volí však radšej inú cestu. Konfrontuje kresťanov s kresťanstvom Ježišovho odkazu. Cirkvi a kresťanom v nej nastavuje nemilosrdné zrkadlo, v ktorom sa zračia ich zlyhania. Hon kresťanského Slovenska na homosexuálov a vyhlásenia o selektívnej pomoci utečencom, ktorých svedkami sme boli v minulom roku, len potvrdili túto Nandráskeho analýzu.
Zavŕšenie Nandráskeho diela je v jeho knihe „Ježiš a súčanosť“ (Vydavateľstvo Q111, Bratislava, 2010). Je príznačné, že profesor starozmluvných textov sa na súčasnosť pozerá cez prizmu Ježišovho príbehu. To, čo v Ježišovej Magne charte naznačil, hovorí teraz na plné ústa. Vytiahol všetky registre svojich znalostí teológie a filozofie a píše, ako keď organista stlačí na hracom stole „tutti“. Ale jeho osobný cantus firmus sa prepočuť nedá. Keď píše o „príchode“ či „návrate“ Syna človeka (Mt 24,37), tak očakáva dramatické zhoršenie dejinnej reality v podobe ekologickej alebo nukleárnej „potopy sveta“. Mohli by sme povedať, že je tým úplne v línii apokalyptického myslenia. Zároveň však burcujúco a jeremiášovsky hovorí: „Treba brať na seba ťarchu cesty, utrpenia a obetí po Ježišovom vzore a nenechať sa uspať vyhláseniami politikov ani názormi teológov a biskupov, že ešte nedozrel čas pre uskutočňovanie Ježišovej výzvy, lebo ešte nezostúpil z Božej pravice, na ktorú ho povýšili.“ Podľa Nandráskeho totiž zvolanie „Príď, Pane Ježiši“, treba prekladať vo svetle semitskej stavby slovesných časov a galilejského nárečia ako prézent. A to, podľa neho dáva oveľa väčší zmysel: „Náš Pán je tu!“ (s. 409)
Ako profesor pre nás objavil hodnotu „symbolických činov“ starozmluvných prorokov. Ich, na prvý pohľad extravagantné a uletené skutky mali donútiť ľudí k zamysleniu o konaní Boha v dejinách. Jeho rozchod s cirkvou je pre mňa symbolický čin. Nehodnotím ho ako neveru. Napokon jeho vyznanie na parte znie: „Večný je iba čas, JAHVE, dianie“. Práve preto ma jeho postoj núti zamyslieť sa viac nad krízou cirkvi ako nad hodnotením jeho viery.