Na tri otázky Braňa Bezáka odpovedajú autorky a autori nekázní, odpovede sú odomknuté v Denníku N a je možné vypočuť si ich aj ako podcast.
- „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí,“ povedal podľa evanjelistu Lukáša anjel pastierom po Ježišovom narodení. Aké obavy a aké radosti sú pre vás spojené s tohtoročnými Vianocami?
- Dôležitou súčasťou vianočného príbehu je, že sa Ježiš narodil v maštali, lebo v hostinci nebolo miesto. Ak by ste mali trochu popustiť uzdu fantázii, kde by sa Spasiteľ podľa vás narodil, keby prišiel na svet v dnešných časoch?
- Nekázeň sa vráti po sviatočnej prestávke až v novom roku. Čo do roku 2021 prajete sebe a našim čitateľom?
- Celosvetová pandémia spôsobila, že sa v neistote a strachu z toho, čo bude, ocitli všetci ľudia. Bez rozdielu. To, že sme si všetci rovní, je dôležité poznanie. „Neboj sa“ Božieho posla nás v týchto kritických časoch môže motivovať, aby sme ku kvalite života v budúcnosti hľadali také východiská, ktoré nebudú zvýhodňovať jedných na úkor druhých.
Preto, aby sme neboli vystavení obavám z rizika nákazy, sme v našom cirkevnom zbore pozastavili služby Božie. Budú mi veľmi chýbať. Zo stretnutí so stovkami ľudí, ktorí na ne chodia, čerpám veľa radosti a energie. Teraz je však správne vydržať. Vždy, keď sa nám za službami Božími v kostole zacnie, spomeňme si na tých, ktorí sú v intenzívnej starostlivosti v nemocniciach. A na tých, ktorí im slúžia. Bohoslužba je aj tam. A aj tam sa rodí Kristus.
- Keby sme Bibliu brali vážne, nemuseli by sme púšťať uzdu fantázii. Kristus sa totiž rodí, prichádza stále. Vianoce nie sú, nemajú byť o tom, že sa rozplývame pri infantilných predstavách o „chlapčekovi v jasličkách“.
Prichádza k tým, ktorí si vo väčšinovej populácii svoje miesto hľadajú márne, k odmietaným a opovrhovaným. Svoj priestor si v našej krajine hľadá medzi odborníkmi, ktorí sú bezmocní, keď ich vedomosti a skúsenosti, nadobudnuté a overované aj v zahraničí, ostávajú aj v kritických situáciách ignorované.
Rodí sa tam, kde ľudia zápasia o život na JIS-kách a umelej pľúcnej ventilácii. Žije v partnerstvách gayov alebo lesieb, v ich trvalých harmonických vzťahoch. V rómskych osadách. Blízko ľudí, ktorí si v schátraných budovách hľadajú úkryt pred chladným zimným dažďom a vetrom.
- Do nového roku prajem nám všetkým ochotu prijať Božiu Lásku, s ktorou prichádza ku každému človeku bez rozdielu, a odovzdávať ju. Schopnosť stíchnuť a načúvať, počúvať sa. Motiváciu budovať stabilné vzťahy. Umenie objavovať radosti všedných dní a spoznávať nielen svoje talenty, ale aj bolesti a tiene. Inšpirácie ku snom a trpezlivosť pracovať na tom, aby sa niečo z nich stalo realitou. Slobodu. Prajnosť. Solidaritu s ľuďmi, ktorí trpia nielen počas pandémie. Rešpekt k malým, slabým, zraneným, cudzincom, menšinám. Nadšenie a vytrvalosť. Vieru, že rok 2021 bude naozaj nový.
- Najväčší strach trochu ustúpil s vytúženým negatívnym testom, po ktorom som sa vybrala za rodinou na Liptov. A po mesiacoch odlúčenia to bola naozaj veľká radosť – stretnúť sa. Myslím, že všetci už od marca žijeme v permanentnom strachu po každom vykročení z domu. Tento strach je unavujúci a zdá sa mi, že aj keď sú Vianoce o oddychu, som doma opatrnejšia ešte viac. Rodičia patria totiž, z rôznych dôvodov, do veľmi ohrozenej skupiny koronavírusom.
Tento rok sa preto vytratí to tradičné – kvôli bezpečnosti nepôjdeme na slávnostné liturgie, obmedzujeme tradičné návštevy našej obrovskej rodiny. A to všetko mi neuveriteľne chýba. Na druhej strane to vnímam ako príležitosť venovať sa tým najbližším vzťahom do hĺbky. Budeme viac v horách, budem mať čas na ticho a knihy a k tomu sa budem snažiť na diaľku rozveseliť tých, čo sa majú oveľa ťažšie ako my.
- Áno, chudoba malého Krista je veľkým symbolom, ale nesmieme zabúdať, že maštaľ neležala na salaši vo Vysokých Tatrách, ako si to mnohí idealizujú. Ježiš sa narodil ako Žid. Znie to trochu inak, ak si predstavíme celý kontext vianočného príbehu v arabskej krajine.
Kristus, Mária, Jozef, pastieri – všetci sa od nás líšia inými črtami tváre. A dokonca k nim putujú králi s úplne inou farbou pleti, z iných kultúr. Pre svet, v ktorom sa bojíme hidžábov, no šatka na hlave židovských žien je obyčajom a Mária ju má na hlave v každej modlitebnej knižke, je to geniálna konfrontácia.
Kde by sa teda narodil Kristus dnes? Prvoplánovo by som povedala, že niekde na mexickej hranici, alebo v poľnej nemocnici uprostred vojny, či na preplnenej migrantskej lodi smerom do Európy. Lebo tu by bol po vylodení rovnako nepochopený ako pred dvetisíc rokmi. Ale myslím, že spomínaná genialita príbehu Vianoc by sa odohrala ešte oveľa nečakanejšie. Myslela by totiž na tých najzabudnutejších na svete, na ktorých ja nedokážem. A ostáva len úsmevne dodať, že ak by sa narodil tieto Vianoce, veľa by toho s rodičmi na oslovi asi nenacestoval.
- Objatie. Ľudskú blízkosť.Všetko, čo sme si v tomto roku museli odoprieť, a práve preto sme objavili, ako veľmi jeden druhého potrebujeme. Veľmi si želám, aby sa naši politici vzchopili a boli pre národ oporou. Prajem si, aby všetci, čo prišli o prácu, mali dostatok príjmov na dôstojný život. Prajem si, aby bol nárast psychických chorôb, násilia a alkoholizmu po tomto ťažkom čase čo najmenší.
Prajem si, aby deti, ktoré mesiace sedeli doma, začali normálny denný režim a rodičia im v tom dokázali pomáhať. A na záver, aby sme sa dokázali viac tešiť z každodenných maličkostí, lebo dnes sú tu a zajtra o ne môžeme prísť. Aby sme videli potreby druhých viac ako svoj komfort. A aby sme si nenechali zobrať našu nádej, nech je ňou čokoľvek, lebo na konci dňa je všetko okolo pominuteľné, aj tá najväčšia bolesť, a za ňou prichádza nové pokračovanie. To nás vari rok 2020 naučil.
- Začnem radosťami. V bábätku Ježiško sa Boh stal človekom.Ale aj každé ľudské bábätko je stále prejavom viery Boha v ľudstvo. Nestratil vieru v dobro človeka, lebo každý novonarodenec je novou iskrou nádeje pre lásku. Mám teda toľko radosti, koľko je ľudí na Slovensku. Som vďačný aj za tých, ktorí ma nemajú radi. Ďakujem aj za teba, aj ty si moja radosť, lebo tiež si môj brat.
A tie strachy? Tohtoročné Vianoce sú dosť poznačené negatívnou pachuťou z vírusovej situácie. A mám strach, že by sme si na našu izoláciu, znechutenie, všednosť, na málo priestoru na zábavu, na málo hry mohli zvyknúť. Človek sa zabudol zabávať, je príliš vážny. Kto sa zabáva, už ani neubližuje druhým, lebo sa sústreďuje na svoju radosť. Čisté detské duše sa stále hrajú. Nie nadarmo Ježiš hovorí, že ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
- Videl som raz zaujímavý betlehemský obrázok.Jedno z daných zvieratiek sa skláňa k druhému a nahnevane vraví: „Je mi jedno, aké špeciálne bábätko to je. Ale leží na mojom dnešnom obede.“ Ježiško nech sa narodí do nášho každodenného života, tam, kde sme, uprostred našich činností. Odvekým pokušením náboženstva bolo oddeľovať osobný život od života chrámu. Boh nechce ostať iba za kamennými múrmi chrámu; chce, aby sme si ho zobrali domov, aby sa mohol narodiť v našom srdci.
Aj pri všetkej idyle každý asi vie, že tá maštaľ, kde sa Ježiško narodil, musela poriadne smrdieť. Ako kňaz v kláštore mám spolubratov, ktorí nedopustia na kadidlo, teda na vec, ktorá sa v liturgii používa, aby celý chrám nádherne voňal a tak sa vzdávala chvála Bohu. Ale prvé miesto, kde sa Boh v ľudskej podobe ukázal, bola smradľavá maštaľ. Bojím sa umelých sterilných ľudí, ktorí síce neprekročia ani najmenšie pravidlo, ale necítiť z nich veľa dobra.
Ježiško sa chce narodiť aj v prostredí, ktoré nám nevonia, aj medzi ľuďmi, ktorých názormi a životom pohŕdame. Boh sa nenechá obmedziť človekom, aby ho poučoval, kde sa má narodiť.
- Sebe prajem, aby som písal lepšie nekázne, lebo boli ľudia, ktorých som rozrušil. Chcem sa od svojich nekázňových kolegov učiť, ako ľudí nerozrušovať, ale spájať. Ešte dobre, že máme v tíme aj dve ženy – je to jemnejšie. Muži vedia kázať tvrdo a často bez citu. Chcem sa viacej učiť od kolegýň.
Denník N je známy tým, že má články, ktoré vedú k premýšľaniu. Motivujú. Nabudzujú. Pomáhajú. Prajem čitateľom, aby vedeli v bežnom živote vyťažiť z hodnôt, ktoré čítaním získali, a aby z nich Denník N tak urobil ešte lepších ľudí, ako už sú.
- Evanjelista opisuje bázeň pred Božím majestátom a velebou, ale hneď aj vysvetlí, prečo sa netreba báť. Veď hudbu, ohňostroj a celý ten rozruch robia anjeli kvôli malému dieťaťu.
Staroveká tradícia usporiadania sveta však zaviedla cirkevný rok a počas neho spraví z vianočného dieťaťa Pána a Kráľa. Teraz máme príležitosť ísť naspäť k jasličkám. Aj kvôli prekonaniu strachu a úzkosti zo života sa intuitívne vraciame k príbehu z Betlehema. Vianoce sú v našej kultúre najmasovejší a najľudovejší sviatok. Trochu sme ho prezdobili a predarčekovali, ale tento rok silne vnímame, že nám viac chýba spoločenstvo pri stromčeku ako nákupy pod ním.
Neustále sa mi v mysli vynárajú ľudia, ktorých by som chcel pozdraviť, stretnúť, navštíviť. A mám veľkú radosť z toho, že mnohí, naopak, oslovia mňa. „Len tak“, z náhleho popudu. Je to dobré, že si chýbame, že máme jeden o druhého starosť. Obmedzenia do roka a do dňa sa skončia. Budeme sa na budúce Vianoce znova stretať? Budeme to ešte vedieť a chcieť, keď už budeme smieť?
- Jeden biskup podporil svoje odmietavé stanovisko k sväteniu žien myšlienkou, že ani Ježiš by s tým nesúhlasil, keby žil dnes.Bývalý žiak ho upozornil, že podľa katechizmu Ježiš žije.
Ježišova prítomnosť je dôležitý aspekt kresťanskej kultúry a nášho zmyslu. Nemusí sa znova narodiť, aby mohol vstúpiť do nášho života. Ježiš je dnes tam, kde ho chceme vidieť a kde sa s ním túžime stretnúť. Tak poďme ďalej a hľadajme! Ale nestretneme ho ako Pána, ktorý vyžaduje od nás otrockú poslušnosť. Nezastane si ako Kráľ, aby porazil vojská našich nepriateľov. Nezavrie za sebou okienko na monštrancii, aby mal spoza mušelínu radosť z našej pokory.
Viem však určite, že ho môžeme zastihnúť v pôrodnici. Keby sa teraz narodil, aj teraz by sa narodil ako ľudské dieťa. Tak poďme ďalej a hľadajme!
- Prajem všetkým čo najviac bezpečných osobných stretnutí.
Prajem všetkým očkovanie proti korone. Prajem všetkým, aby sa očkovania dožili v zdraví.