Už sa to blíži. Deň za dňom: už len zopár málo týždňov, niekoľko dní a všetko bude inak, než bolo počas mojich uplynulých 50 rokov.
Dom, náš jacovský dom, do ktorého ma priniesla mamina z pôrodnice a ktorý bol mojím domovom, miestom bezpečia, bezpečnou pôdou pre rozhovory, akokoľvek ťažké a dramatické, s plačom i so smiechom… miesto zaujímavých a neočakávaných stretnutí a rovnako neočakávaných odlúčení, útočiskom pri útekoch pred besnením života: toto podstatné miesto sa stane o niekoľko dní miestom niekoho iného, komu odovzdám kľúče. A viac tam neprídem…
Dnes som si prekladal veci z môjho auta do služobného. A vzal som si aj kľúč od nášho domu. Chcem ho mať pri sebe, nech nie je ani deň, aby som sa ho aspoň nedotkol. Tak ako sa ho dotýkala naša mamina a aj oco. Už sa ho nedotýkajú viac než 3 roky.
Ten zväzok kľúčov sa mi stáva najdrahším predmetom, sviatosťou pripomínajúcou zázraky Života v dráme života. Sú kľúčmi od nebeského kráľovstva, akokoľvek pozemského so smradom ocových cigariet a dusivým tichom našej mamy, keď bola napálená. A rovnako s vždy otvorenou bránou, keď sme aj s bratom prichádzali domov, občas s plačom a našli svojich rodičov ubolených kvôli našim nasprostastým životným rozhodnutiam. Možno neboli nasprostasté… Boli viac naivné, plné snilkovstva a ilúzií. Tá brána však nezostala nikdy zatvorená, vždy sme mohli prísť domov. Vždy.
“Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.” (Mt. 16, 18). Až dodnes mi táto veta z evanjelia symbolizovala ambíciu cirkvi rozhodovať o tom, kto pôjde a kto nepôjde do neba a čo bude a čo nebude cirkevným učením. “Čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi atď.” Petrove kľúče boli po celé stáročia a možno aj dlhšie znakom jeho vyvolenosti otvárať a zatvárať dvere, tak ako uzná za vhodné. Púšťa dovnútra “svojich” a nad “nesvojimi” nech sa zmiluje Všemohúci.
A čo ak je to všetko inak? Čo ak majú byť kľúče od nebeského kráľovstva podobné mojím kľúčom od rodičovského domu? Čo ak tie kľúče dal Peter každému človeku tak ako ich dali naši rodičia mne a bratovi? Aby sme mali domov? Aby sme sa mali kam vracať? Aby sme mali kde premýšľať a prehodnocovať svoje životné perspektívy a aby sme mali bezpečné miesto na plač, keď pokánie strašne bolelo? A tiež smiech, keď nám bolo dobre pri grilovanej krkovičke a víne?
Bože, prečo je potrebné do miesta a pocitu a skúsenosti domova, nebeského kráľovstva, furt pridávať “avšak” a “ak” a “ak nie, tak…” Prečo mal niekto potrebu na našom dvore hneď vedľa viniča, pri studni, na dvore nebeského kráľovstva postaviť hranicu na upálenie a v pivnici, kde pôvodne zrelo víno, urobiť mučiareň pre tých, ktorí mali (a majú) iný názor na “pravdu”?
Bože, odpusť. Zle sme to pochopili. Zle to pochopili. A ešte horšie uskutočnili. Občas katastrofálne. Zmenili sme domov na klub výnimočných, “našich”, ktorého členstvo si treba zaslúžiť (správnym životom, správnym vierovyznaním, správnym všetkým). Domov už nie je miestom rozhovorov a skúmaní, objatí i plaču, miestom s otvorenou bránou pre všetkých akokoľvek bolestne a nesprávne sa rozhodujúcich. Ale miestom, kde majú prístup iba “naši ľudia”.
Svätý Peter, ktorý máš kľúče od nebeského kráľovstva. Prosím, drž ich v ruke tak, ako držím v ruke kľúče od nášho rodičovského domu. Veď aký je rozdiel medzi rodičovským domom a nebeským kráľovstvom?
A daj vstúpiť všetkým.
Všetkým.
Lebo vzadu na dvore je už pripravený gril. Na ktorom sa pečú ryby. Cítiš, Peter, ich vôňu? (Sú plnené rozmarínom a citrónom.)
Hostina u nás doma, v nebeskom kráľovstve, je pripravená pre všetkých.
Prosím len o jedno: nech všetci prídu. A keď zazvonia, otvor im. Ako naši rodičia otvárali bránu nám. Najprv nás objali a potom sme riešili veci života.
A vyriešili.
Amen.