Foto: Yaro Kupčo
Konšto, ako Konštantínovi Viktorínovi hovorili jeho priatelia, opustil tento svet a jeho duša na nás pozerá odkiaľsi z výšin. Mal veľa funkcií, vedeckých, štátnických, ale jedna jeho funkcia bola výnimočná.
Mal záhradu, ktorá sa stala miestom stretávania ľudí, ľudí rôznych, veriacich viac aj menej, hlavne ale mysliacich.
Pôsobil na ľudí ako magnet, v jeho prítomnosti sa nezakazovali žiadne názory a debaty o veciach pozemských aj duchovných trvali často do neskorého večera a vždy bolo čo zajesť aj dobrého vínka vypiť. Každoročné oslavy narodenín jeho najbližšieho priateľa, Antona Srholca, boli azda vrcholom týchto stretnutí. Raz tam jedna staršia dáma povedala „Bože, Konšto už je staručký a čo bude, keď nám odíde“.
Odišiel.
Zo záhrady, ktorú označovali za záhradnú katedrálu, je opäť len záhrada. Pretože katedrálu z nej robil on, jej správca, Konštantín Viktorín.
Pozrite si zábery z Konštovej záhradnej katedrály.