Sochy moderných svätcov nad portálom Westminsterského opátstva
Nedeľná nekázeň Denníka N a odkaz na podcast.
Portál Westminsterského opátstva stáročia zdobili len prázdne niky. V roku 1998 do nich umiestnili sochy moderných svätcov a svätíc. Galéria desiatich vzácnych osobností, žien aj mužov z celého sveta, odkazuje aj na variácie krutosti, ktorá z nich spravila mučeníkov. Jedným z nich je evanjelický teológ Dietrich Bonhöffer, ktorého popravili v roku 1945 pre účasť na plánovanom atentáte na Hitlera. Ku druhej svetovej vojne sa vzťahuje aj bronzová pamätná tabuľa na fasáde chrámu. Pripomína československých vojakov, ktorí padli v boji za oslobodenie Británie a Európy. Medzi nich patrí aj slovenský rodák Jozef Gabčík, ktorému sa spolu s Čechom Janom Kubišom podarilo koncom mája 1942 úspešne dotiahnuť do konca vojenskú diverznú akciu Antropoid. Jej výsledkom bolo zabitie veľmi vysoko postaveného nacistického pohlavára, ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.
Zabi tyrana! Mor ho! Môžu sa nevymenovaní z bronzovej dosky stať sochami hore na kamennom portáli?
Svätorečenie je zovšeobecňovanie, vyjadrenie celku časťou, zástupný symbol. Nejde len o svätého alebo o svätú osobne, ale najmä o vzorec správania, ktoré je v určitom zmysle príkladné. V lepšom prípade je jeden z „modelov“ na trhu, ktorý si môžeš a nemusíš zvoliť. Ale zvolíš si ho s väčšou pravdepodobnosťou ak sa zaň zaručí autorita (cirkev, dejepis, Havel).
Kto je hodný „byť za svätého“? Mali sme o tom debaty už za socializmu, keď idoly z podzemia boli v našom ponímaní ako vzory svätosti „vyššie“ než neznáme postavy v litániách. Vzhliadali sme k nim nie preto, že by ich dajaká autorita „vyhlásila“, ale že sme ich konaním žili.
Bonhöffer bol kňaz, učiteľ, teoretik a svoju účasť na atentáte domyslel teologicky aj filozoficky. Nedostal sa však od prípravy k činu a popravili ho.
Gabčík a Kubiš boli vojaci exilovej československej armády v Británii. Na naše územie zoskočili ako dobre trénovaní tajní agenti s cieľom zabiť Heydricha. Cieľ splnili a ešte dva týždne neuveriteľným spôsobom vzdorovali presile. Napokon vo vojensky bezvýchodiskovej situácii využili právo poslednej guľky, ktorú si ušetrili pre seba. Pomsta nacistického režimu priniesla v Čechách priamo 15.000 umučených a ďalšie desaťtisíce v tej súvislosti trpeli. Týždne, počas ktorých zomrel jeden sviniar a tisíce jeho obetí.
Pri výročitej spomienke na ukončenie vojny uvažujeme, ako si zachovať pamiatku aktérov vzdoru aj nepriamych obetí, ako ich povýšiť do panteónu „našich“ svätcov. Mladý francúzsky učiteľ Laurent Binet, ktorý Gabčíkov príbeh emotívne a pútavo spísal, má pre nás odkaz: Kto je mŕtvy, je mŕtvy a je mu jedno, či mu niekto vzdáva hold. Význam to má pre nás živých. Tým, ktorých si ctíme, je pamäť nanič, ale pomáha tomu, kto si pomáha ňou. V nej nachádzame seba i útechu.
Život Gabčíka a jeho druhov sa skončil v krypte pravoslávneho chrámu Cyrila a Metoda. Pravoslávna cirkev vyhlásila v roku 2020 za svätých všetky obete z troch pravoslávnych rodín (Petřekovcov, Čiklovcov a Sonnevendovcov), ktorých nacisti umučili, lebo parašutistom poskytli úkryt a naďalej im pomáhali. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. (Jn 15,13) Až budete zasa raz v Prahe, zastavte sa v Resslovej ulici a navštívte „ich“ kryptu.
Keby sa mala v kostoloch podpisovať petícia za svätorečenie Gabčíka, bol by som jednoznačne proti. Nechcem, aby niekto zdobil svoje pyšné prsia jeho metálom! Nechcem ani pomyslieť na možnosť, že by niekto lietal s parašutistovou relikviou v Rajeckej doline.
Pri výročí konca Vojny sa chcem stíšiť a poplakať si. Myslieť aj na Bonhöffera aj na Gabčíka … Mor ho! a orodujte za nás. Laurent Binet povedal aj namiesto nás: Týmto mužom a ženám dobrej vôle chcem vyjadriť úctu, to je vlastne všetko, čo som chcel povedať, na čo som nechcel zabudnúť, hoci to robím nešikovne, s nešikovnosťou typickou pri prejavoch úcty a sústrasti.