Hans Küng v rozhovore s Ludmilou Javorovou a Františkom Mikešom. Odovzdanie ceny Nadácie Herberta Haaga skrytej cirkvi v Československu apríl 2011, Donaukirche, Viedeň. Foto: Ľubo Bechný
V nemeckej sekcii sme pri príležitosti 90. narodenín Hansa Künga uverejnili laudáciu Karla Josefa Kuschela, ktorý je jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. Kuschel sám je vynikajúci teológ a jazykovedec a najmä jeho spolupráca s Hansom Küngom na Projekte svetového étosu je pamätihodná. Excerpta z laudácie v slovenčine spracoval Peter Križan.
Hans Küng vošiel do povedomia veľkej teológie ako 30-ročný, takže jeho dielo sa ako v sústredných kružniciach rozvíjalo 60 rokov. Prvý okruh naznačila dizertačná práca o ospravedlnení (1957), ústrednej téme protestantizmu. Toto priekopnícke dielo malo obrovský dosah na rozvoj ekumenických vzťahov medzi katolíkmi a protestantmi. Teológia nemá byť neustálym sebautvrdzovaním na vlastnej katolíckej pozícii, ale má stáť v službách obnovy, zmierenia a ekumény. Otvorenie Koncilu podporil programovaným spisom Koncil a znovuzjednotenie (1962) a obraz obnovenej cirkvi popísal v diele Cirkev (1967). Reformný nástup cirkvi sa po skončení Koncilu (1965) ochromil a Küng narazil na štruktúry, lebo ich obvinil, že za to môže aj nárok na neomylnosť. V roku 1970 publikoval knihu Neomylný? čo postupne viedlo k odňatiu cirkevného súhlasu s pedagogickým pôsobením.
V tej dobe však bol Hans Küng už v druhom okruhu, vyrovnával sa so sekularizmom a humanizmom. Küng otváral témy, ktoré sa netýkali zvlášť katolíkov alebo protestantov, ale všetkých kresťanov. Vnútrocirkevné hranice treba rozbiť. V knihách Byť kresťanom (1974) a Existuje Boh? (1978) sa zaoberá špecifikami kresťanského. A kladie otázku čo s tým všetkým po 2.000 rokoch, po Feuerbachovi a Marxovi, Nietzschem a Freudovi? Oproti svojim súčasníkom vystihol Küng najlepšie čo znamená duch Koncilu v zmysle „znamenia časov“. Küng správne vycítil aj tretí okruh, že všetky náboženské alternatívy musia s výzvami sveta vyrovnať spoločne. Kto chce žiť svoju vieru vierohodne, musí sa vyrovnať s tradíciou veľkých náboženstiev. Začalo to v roku 1988 dialógom medzi svetovými náboženstvami a vyvrcholilo v roku 1990 projektom svetového étosu. Küngom navrhnutý Parlament náboženstiev prijal v roku 1993 v Chicagu Deklaráciu svetového étosu, ktorá znamená konsenzus veľkých náboženstiev o základných hodnotách. O ďalších 5 rokov vznikla nadácia Weltethos, ktorej predsedal do roku 2013, keď ho už začal v práci obmedzovať zhoršený zdravotný stav. V roku 2012 vydal Príručku Weltethos o úsilí ako byť a ostať kresťanom zoči voči výzvam náboženského a etického pluralizmu.
Svojím životom a dielom uzatvoril Küng veľký dejinný oblúk. Základ oblúka položil v roku 1964 na kongrese v Bombaji, kde prvý raz hovoril o kresťanoch ako o menšine. Svetu vtedy kládol otázku o záchrane nekresťanov v ešte úplne klasickom ponímaní. Oblúk postupne preklenul otázku spásy nekresťanov a napokon dosadol na pilier spoločného étosu veriacich aj neveriacich.
Küngove knihy sú dokladom vývoja vo vede a súčasne aj popisom náboženskej situácie v postmoderne. Zobrané spisy majú 24 dielov a ich nezameniteľná charakteristika ich robí neodmysliteľnou súčasťou dejín teológie v 20. storočí.
Küng zásadne reflektuje situáciu veľkých náboženstiev a ich budúcnosti. Na záver kapitoly Je daktoré náboženstvo pravé? v knihe Teológia na prelome, hovorí, že pre neho ako veriaceho človeka môže byť kresťanstvo „pravé náboženstvo“ pokiaľ svedčí o Bohu v Kristu. Ale celú pravdu nemá žiadne náboženstvo, celú pravdu má len sám Boh, len sám Boh „je pravda“. Küng vydáva v tejto knihe svedectvo v jednom zo svojich najpôsobivejších textov: Ani kresťania si nemôžu nárokovať, že pochopili Jeho nepochopiteľného, že porozumeli Jemu neporozumiteľnému. Podľa Pavla, aj kresťanskou vierou spoznávame samotnú pravdu, ktorou je Boh, len v nejasných kontúrach a čiastočne, presne podľa toho miesta a času, v ktorom sa nachodíme. Áno aj kresťanstvo je in via ako Ecclesia peregrinans, homines viatores. Na tejto ceste nie sme sami, sú s nami miliardové zástupy ďalších ľudí všetkých konfesií a náboženstiev, ktoré si idú svojou cestou, ale s ktorými nás stále viac zbižuje komunikačný proces, v ktorom sa nedá škirepiť o mojom alebo tvojom, mojej pravde alebo tvojej pravde, ale v ktorom musíme byť schopní učiť sa navzájom o pravde toho druhého a svoju vlastnú pravdu sprostredkovať bez závisti.
Ale kam po povedie, pýtajú sa mnohí. Dejiny sú smerom dopredu otvorené, a smerom dopredu je otvorený aj dialóg medzi náboženstvami, ktorý sa na rozdiel od medzikonfesného dialógu ešte len začína … Kto vie ako bude vyzerať kristológia, koranológia alebo budhológia, ako bude vyzerať cirkev, umma alebo sangha v roku 2087, kto to môže vedieť?
O budúcnosti vieme s určitosťou len jediné: na konci ľudstva aj celého sveta nebude ani budhizmus ani hinduizmus, ale ani islam alebo judaizmus. A áno, nebude ani kresťanstvo. Na konci časov nebude vôbec žiadne náboženstvo, ale nevysloviteľné ja, ku ktorému všetky náboženstvá smerujú, ktoré aj kresťania spoznajú naplno až potom, keď nedokonalé uvoľní miesto dokonalému, spoznajú pravdu tvárou v tvár. Na konci už nebude náboženstvá rozdeľovať ani prorok ani osvietený, ani Mohamed ani Budha. Áno, ani Ježiš Kristus, v ktorého veria kresťania, nebude viac rozdeľovať. Ale on sám sa podriadi Bohu, ako hovorí Pavol, keď sa jemu podriadia všetky mocnosti aj smrť. Potom bude Boh sám – alebo akokoľvek ho na Východe volajú – bude v pravde nielen vo všetkom, ale všetko vo všetkom (1 Kor 15,28).