Nekázeň Anny Polckovej sme prevzali z denníka N.
Do priestoru, kam sme s rómskymi deťmi chodili na pár dní do letného tábora, sa už toto leto nebudeme môcť vrátiť. Dôvody, pre ktoré to nebude možné, vo mne vyvolávajú sklamanie a hnev. Som presvedčená o tom, že väčšina z nich ostala nevypovedaná.
Na rozdiel od domova mali deti v tábore vlastnú posteľ, sprchu s teplou vodou, športoviská, kde si mohli zahrať futbal a stolný tenis, vonkajšie ohnisko s lavičkami, kde sa okrem grilovania dalo hrať, spievať, viesť rozhovory.
Najväčší highlight bol bazén v neďalekom športovom areáli. Ten považovali za zázračný, lebo v ňom bola „biela voda“. Viacerí ju aj ochutnali.

Áno, rozmaznávali sme ich. Dávali im do sýtosti najesť, napiť, kupovali im ovocie, vodili ich na zmrzlinu. Umyli a česali im vlásky. Dopriali okúsiť život, aký žije väčšina z nás.
O dobrovoľníkov nemávame núdzu. Zažiť šťastie detí, pre ktoré je každá pochvala veľmi vzácna skúsenosť, sledovať ich nadšenie z programov, hier, súťaží, zo scénky o zvieratkách či z vystúpenia herca uja Jura, čo ich zasvätil do tajomstiev trikov a pantomímy – to všetko dáva zmysel. Pulzuje v tom Láska.
Občas sa pri kúpe vstupeniek alebo kopčekov zmrzliny našli panie a páni, čo znervózneli, keď videli húf detí, ktorých pôvod sa dal odčítať z ich tvárí, ale obslúžili nás. A my sme vedeli, že je to len emocionálne aj rétorické cvičenie; stačí ostať pokojným, trpezlivým a láskavým. Lebo aj nervózni pracovníci sú… ľudia.
Postupne sme objavili čoraz viac domácich, ktorí v deťoch s tmavšou pleťou videli predovšetkým človiečikov. Aj oni verili, že budúcnosť týchto detí nemusí byť determinovaná prostredím, do akého sa narodili.
Vedeli sme, na koho sa môžeme s dôverou obrátiť, kto nám rád vyjde v ústrety, upečie tortu, prinesie druhú večeru, pomôže ustrašenému chalanovi prekonať strach, aby sa aj on išiel povoziť na koni a nehanbil vstúpiť do bazéna s rukávnikmi. S radosťou sme oceňovali tých, ktorí sa na skupinu džavotajúcich Rómčat usmiali a už prívetivým pohľadom im dožičili nádej lepšieho života, než majú ich rodičia.
Z tohto tábora bolo a je vždy ťažké odísť domov. Im aj nám. Oni sa totiž vracajú k rodičom a súrodencom, s ktorými sa delia nielen o zážitky, ale aj o posteľ a skromné porcie jedla. Varia na sporáku, v ktorom sa musí zakúriť, a niekedy nie je veľmi čím. My, ktorí sa z tábora vraciame do svojej každodennosti, v nej už nemôžeme nevidieť luxus. Obyčajne potrebujeme čas, aby sme tú priepasť medzi dvomi časťami toho istého sveta, akú na rómskej menšine v našej krajine vyhĺbila nenávisť a ľahostajnosť, aspoň videli. Aby nás vyrušovala. Aby sme si na ňu nezvykli.
Dcéra jednej dobrovoľníčky hneď v úvode prvého tábora zauvažovala, že podľa toho, kde sa narodíme, ako vyzeráme, ako žijeme, sa predsa nemôžeme deliť! Sme jedna rodina! Všetci ľudia na celom svete!
Na festivale dobrého vzdelávania školy Alma vo Zvolene som si od jedného z rečníkov k téme súdržnosti našej spoločnosti zapamätala, že „dôvera sa nebuduje intelektom, ale vzťahom“.
Vieru týchto detí, že pôjdu do tábora znova, nesmieme sklamať. Máme ich radi. Ich rodičia ich s nami pustia, lebo nám dôverujú. Vedia, že sa o ne dobre postaráme. Tam, kde nás prijmú všetkých takých, akí sme. Kde uveria, že aj v rukách týchto detí je naša budúcnosť.
Viem, na Slovensku je čoraz viac veľkých aj menších rodín a jednorodičov, ktorých treba podporovať a chrániť, lebo sa prepadávajú do chudoby, aj v prostrediach, ktoré nie sú vylúčené. Ale rómske deti čelia okrem chudoby ešte inému. Predsudkom, ignorovaniu a neustálemu odmietaniu za to, čo nemôžu zmeniť. Ale my môžeme. Musíme. Lebo sme ľudia. Sme jedna rodina.