Nedávno sa mi sníval sen. Bol som kacír a čakal som priviazaný ku kolu na hranici na upálenie. Mal som oblečenú nejakú bledú halenu, okolo mňa reťaze, ktoré ma držali pri kole. Podo mnou drevo, tŕstie aj väčšie hranoly. Najprv som to dával na pána: vnútri zbožné vzrušenie, vypeckovaný adrenalín sa miešal s presvedčením o tom, že nemôžem odvolať, modlil som sa. Potom priložili fakle ku hranici. Začalo to horieť: dym, stúpajúca teplota, okolo čumiaci ľudia, farári bez prejavu pohnutia v tvári. Tu sa mi plamene dotkli bosých nôh a ja som zakričal na kresťanské zhromaždenie okolo: “Kurva, šak to strašně páli!” A bolo po svätcovi. V tom som sa s úľavou prebudil.
Mysliac na svoje vysnené mučeníctvo, ktoré sa skončilo takto neslávne, som v duchu premostil do Edinburghu na námestie Grassmarket. Je to len kúsok od starobylého Edinburghského hradu, v ktorom sa okrem iného uchovávajú škótske korunovačné klenoty a áno, videli sme ich: sú škótske a sú korunovačné. Nedávno sme totiž boli na výlete v Škótsku, ktorý som dostal ako darček k okrúhlinám. Z počiatočného okúzlenia históriou, mäsovými koláčmi “haggis”, exteriérmi ako z Harryho Pottera (keďže pani Rowlingová písala príbehy o čarodejníckom učňovi v Elephant house len cca 300 m vzdialenom od Grassmarket) a stovkami ďalších vecí, stavieb a zaujímavých ľudí, ma prebrala temná informácia o najstrašidelnejšom cintoríne na svete: Greyfriars Kirkyard. Keďže je len 100 m od Elephant house, zašli sme tam, či, reku, nepostraší niečo aspoň trochu aj nás, turistov zo Slovenska (niežeby sme nemali dosť strašenia, najmä takto pred voľbami, aj u nás doma…). A hoci nás vítala útla a veľkú milotu vyžarujúca socha legendárneho psíka Bobbyho, ktorý sa 14 rokov nepohol z hrobu svojho pochovaného pánička, atmosféra na cintoríne by sa dala krájať ľadovým nožom. Nečudo, veď je spojený s hroznou históriou. V Škótsku vzniklo v 17. storočí presbyteriánske hnutie “Covenanters” s podstatnými politickými konotáciami ako hnutie odporu proti zvrchovanosti svetských zákonov nad primátom zákonov biblických. Po potlačení jedného z ich povstaní dal prokurátor George Mackenzie 300 ľudí obesiť na popravisku Grassmarket a ďalších 1200 zahynulo od hladu, smädu a zlého zaobchádzania v neďalekom väzení. No a tohoto pána Mackenzieho pochovali medzi tých 1500 zabitých presbyteriánov… Prečo by tam za týchto okolností nemalo strašiť? Veď strašná je už len myšlienka na toľké hrozné úmrtia spôsobené jedným podpisom jedného človeka (zaujímavá paralela so súčasným vraždením neďaleko od nás spôsobeným tiež jedným podpisom či so všetkými inými vraždeniami a podpismi, hoci mimo azbuky…). Myslel som tam pri edinburghskom mieste popráv aj na Prešovské jatky či pražské popravy po bitke na Bielej hore… A tiež na Jána Kuciaka so svojou milou Martinou.
Koľko ľudí zomieralo a zomiera kvôli svojej viere? Je to absurdné, že práve viera, osobné a intímne presvedčenie človeka dokáže spôsobiť, že tento veriaci či neveriaci človek bude legálne a legitímne zbavený života kvôli svojej viere či neviere. Iste, táto záležitosť v sebe obsahuje aj iný rozmer: osobná viera sa chce vyjadriť aj navonok a zo špeciálnych rituálov sa vyvíja náboženstvo, ktoré má, či už sa to náboženstvu páči alebo nie, v sebe zakomponovaný aj prvok moci. A keď sme pri moci, sme pri politike a kvôli nej už popadalo veľmi veľa hláv v histórii našej “civilizácie”. Ak dáme myšlienkový oblúk nazad k podstate a uvedomíme si, že jedna časť kresťanov, teda vyznávačov náboženstva lásky pripravovala (a pripravuje) o život (dôstojnosť, dobrú povesť) iných kresťanov, neviem, či po tejto zemi kedy chodila väčšia absurdnosť ako zabíjajúci (sa) kresťania. Zdá sa mi veľmi nefér, že sa v kostoloch vyobrazujú kresťanskí mučeníci s extaticky dupkom vyvrátenými očami a krížom v rukách zatiaľ čo ich zaživa sťahujú z kože a už menej sa zobrazujú ich mučitelia s rovnakými krížmi vo svojich rukách…
Väčšina hagiografií sa zaoberá morálnou bezúhonnosťou niektorých kresťanov, ktorí ozdobili svoj cnostný život v poprave kvôli viere a teda ich umučenie bolo prirodzeným vyvrcholením ich zbožných životov. A čo ak to bolo aj inak? Čo ak niekto žil obvyklý život a možno nebol vzorom morálne bezúhonného a často ku sviatostiam pristupujúceho farníka, no keď bol/a postavená pred voľbu prihlásenia sa ku svojmu presvedčeniu alebo toto presvedčenie poprieť, tento človek zaujal nekompromisné stanovisko a odmietol ísť proti svojej duši. Tak ako škótski presbyteriáni či všetci popravení a popravovaní, lebo veria… inak, než sa ofiko má. Možno pred svojou popravou hrešili a možno hrešili aj počas svojej popravy… lebo ich to bolelo. A človek si vtedy dokáže riadne zahrešiť. Sú kvôli tomu menej hodní obdivu než Ján Hus, ktorý si počas svojho upaľovania spieval niekoľko slôh mariánskej piesne? Čo ak nejde o spektakulárne udalosti dramatických a fatálnych životných rozhodnutí, ktoré treba verejne obdivovať a nasledovať? Lebo množstvo dobrých rozhodnutí sa deje v bežnosti a zanedbateľnosti. Ako napr. keď náš sused, zložitá osobnosť, ktorá sa neteší spoločenskej obľube priniesol matrac a deku inému susedovi, ktorý sa dotackal nad ránom domov a žena ho odmietla v stave ožratosti vpustiť dnu. A tak sa uložil k pokojnému spánku do priekopy. A keďže boli vtedy ešte veľmi chladné noci, matrac a deka mohli byť viditeľnými prejavmi neviditeľnej Božej milosti a starostlivosti (a teda v istom zmysle sviatosti), tentokrát prejavenej cez niekoho, kto nemá v popise práce a života robenie dobra a slušnosti…
Na druhý deň sme šli opäť po Grassmarket. Bolo už neskoré predpoludnie a tak včerajšie pokojné a nepokojné ráno plné reflexie nad absurdnosťou násilností z autorskej dielne kresťanov vystriedal pouličný ruch. Na okrúhlom kameni označujúcom miesto popráv sedeli mladí ľudia s mobilmi v rukách a písali. Iní sa len pozerali po okolí, alebo telefonovali. Na letnej terase vedľa sa podávali skoré obedy. Možno si neuvedomovali, že na tom mieste pred niekoľkými veľa rokmi stovky ľudí prežívalo najväčšiu drámu svojho života. A diala sa tam megaabsurdnosť. Nielen v súvislosti s popravenými a inak zavraždenými, ale aj ich rodinami: ich manželkami, deťmi a rodičmi, ktorí boli svedkami zabitia ich otcov a synov. Popravení to mali za sebou v priebehu niekoľkých sekúnd. Tí ostatní to mali svoju bolesť na doživotie.
Najprv ma zmena pietnej atmosféry na bežný životný ruch zarazila. Ako keď som bol zavolaný plávať do Draždiaku, v ktorom sa deň predtým utopil 12 ročný ukrajinský chlapec. Pieta mi to nedovolila. No život sa nemá zastaviť v posvätnej strnulosti piety. Je potrebné ho rozpohybovať a žiť ďalej. Teraz, s odstupom si myslím, že je to v poriadku, ak si dá niekto steak hneď vedľa miesta, kde stála šibenica, alebo keď pôjde plávať do Draždiaku. No nebolo by v poriadku, ak by do historických súvislosti nezainteresovaný človek konal a hovoril tak, že na konci (niektorého) dňa sa opäť vztýči šibenica, na ktorej odvisne jednotlivec či celé skupiny ľudí. A ak by sa to nejakému ľudovému (neotesanému) tesárovi predsa len podarilo, spoločnosť v jej empatickej podobe má povedať dôrazné “nie!”. Ak niekto horiaci na hranici kričí “kurva, strašne to páli”, ľudia v okolí nemajú zakričať “preč s týmto neslušným hriešnikom!” ale “zastavme tento neľudský nezmysel!”