Fotografia Miroslava Lajčáka a Jeffreyho Epsteina, ktorú koncom minulého roka uverejnili americkí demokrati. Foto – výbor Snemovne reprezentantov USA
Nedeľnú nekázeň Veroniky Šikulovej sme prevzali z denníka N.
Klamať sa nemá, a okrem toho klamanie je strašná námaha. Človek si myslí, aký je prefíkaný, ako s niekým vybabral, no v skutočnosti vybabral sám so sebou. Keď si vymyslíte jednu lož, musíte si k nej hneď vyrobiť tri ďalšie a podoprieť ju, aby vám nespadla. A potom tie lži musíte kŕmiť ako dáke tamagoči, dobre si ich zapamätať, aby ste sa niekde nepreriekli.
Raz som písala text o pýche. Skoro by sa zdalo, že pýcha ani nemôže byť hriech, no aj lož je v podstate pýcha. Prečo by niekto mal vymýšľať dáke ďalšie verzie reality a toho, čo sa stalo naozaj, a tváriť sa ako Boh alebo náhoda?
Klamár je ako zlý spisovateľ, ktorému neveríte, ba možno ani on sám si neverí – veď vie, že klame! Klamár nakoniec zostane sám. Pravda si na človeka vždy niekde za rohom počká a poklepe ho po pleci.
Najhoršie je klamať sebe. To je ako choroba. Poviete si, že klamete preto, aby ste niekomu – hoci aj svetu či krajine alebo sebe – pomohli, a pritom vaše svedomie tlčie na okno ako dáke kladivo. Pravda vôbec nie je pekná: ona je naozaj tá škaredšia sestra, aj smrdieť môže, no nemusíte sa s ňou vláčiť po svete a trpieť ju. Povedať pravdu je ako vyzuť si tesné topánky. Uľaví sa vám, vydýchnete si a zrazu vidíte, že svet netreba nijako prikrášľovať.
Sedela som v izbe a pozerala sa na nášho psíka, ako sa hrá. Psík neklame. Keď sa chce hrať, prinesie loptičku a spustí mi ju k nohám, keď je hladný, volá ma do kuchyne, a keď je sýty, spí. Človek je iný druh. Človek je diplomat.
Natrafila som v novinách na článok o bývalom diplomatovi a premiérovom poradcovi Lajčákovi. Písal si s nejakým Epsteinom. Nech si píše, s kým chce, ale situácia je vážnejšia, lebo to nie je hocijaký Epstein, ale finančník a sexuálny delikvent. Jeho meno figurovalo naprieč viacerými politickými škandálmi. Musel to byť dobrý kamarát, keď mal toľko priateľov, čo sa k nemu teraz nehlásia.
Hovorí sa, že mal priateľov. Veľa priateľov. Takých, čo hovoria o osude sveta, zatiaľ čo im vreckové hodinky tikajú v rytme dievčenských sĺz. Boli to páni z vysokých poschodí, kde je vzduch asi taký riedky, že tam už pravda nemôže dýchať.
Aj exporadca Lajčák Epsteina zapiera a vraví, že sa zhovárali len o pracovných záležitostiach. Vraj v záujme Slovenska.
Jeffrey mal ostrov. Modrý ako detská kresba, obkolesený morom, ktoré bolo až príliš slané na to, aby v ňom niekto mohol utopiť svedomie. Na ostrove rástli palmy a ticho. Husté, lepkavé ticho, ktoré sa vám nalepí na topánky a nepustí vás, ani keď už dávno sedíte v lietadle smerom k lepším zajtrajškom.
Človek si predstaví tie pracovné stretnutia – niekde na ostrove, slnko svieti a oni tam zachraňujú našu vlasť medzi rečami o „pekných dievčatách“. Možno je to nová forma diplomacie, o ktorej sme tu v Modre ešte nepočuli. My tu máme iné starosti: napríklad zmeny cestovných poriadkov, autobusov je čoraz menej, alebo ceny potravín…
A premiér? Ten ho drží. Jeho poradca je vraj skúsený diplomat a nič také neurobil. Trochu to pripomína scénku, keď vám vonku niekto povie, že jeho pes nehryzie, a ten pes vám už visí na nohaviciach.
Lajčák teraz stojí pred kamerami a tvári sa, že tie maily písal niekto iný alebo že slová majú iný význam, než aký im dal Boh.
Je to zvláštny svet. Jeden deň ste kráľom svetovej diplomacie a druhý deň vysvetľujete, prečo ste si s usvedčeným zločincom písali o tom, aké sú v Moskve alebo Kyjive pekné dievčatá. Ja by som sa hanbila. Ale ja nie som diplomat. Ja som len spisovateľka a čudujem sa, prečo vždy aj tá najväčšia lož nosí čistý, vyleštený golier.
Urobila som si kávu. Hovorí sa, že s politikou je to ako so snehom vo februári. Ráno vás poteší, že napadne, je čistý, a naobed je z neho len špinavá čľapkanica, po ktorej sa človek šmýka a nevie, kde sa zachytiť. Aj exporadca premiéra sa šmýka, dokonca aj premiér, no obaja sa tvária, že tancujú, a hnevajú sa, keď sa smejeme.