Máj 2025

Kamil Sládek1. 5. 2025

Krstiteľnica, Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Z cyklu Stredoveký kalendár.

Krstiteľnica, Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Kamil Sládek

Shares

Krstiteľnica je jedným z najstarších liturgických objektov kresťanskej cirkvi. Je to priestor, kde sa odohráva „zrod“ nového života – miesto, kde človek symbolicky zomiera „starému“ životu, začína nový a vstupuje do spoločenstva cirkvi.

Stará Ľubovňa je dnes tiché mesto neďaleko hranice s Poľskom na severe Slovenska. Časť stredoveku a novoveku, zhruba tristošesťdesiat rokov, počas poľského zálohu mesto patrilo k najjužnejším územiam Poľského kráľovstva. Aj vďaka nemu malo iné možností na rozvoj ako mestá vo vtedajšom Uhorsku. Centrum tvorí námestie, ktoré lemujú renesančné a barokové domy. Uprostred im dominuje Kostol sv. Mikuláša.

Stará Ľubovňa bola v stredoveku „dreveným“ mestom. Jednou z mála kamenných stavieb bol od 13. storočia kostol na návrší. Dnešnú podobu dostal vďaka veľkým prestavbám predovšetkým v 17. storočí, tak ako aj okolité meštianske domy.

Veľká vzácnosť kostola je neskorogotická krstiteľnica v tvare kalicha, ktorá je na kupe (čaši) zdobená reliéfom suchých vetiev. Na jej hornom okraji je nekompletný nápis v tvare písmen, ktorý s našimi vycvičenými očami na unifikované písmená a číslice 21. storočia môžeme čítať ako „SNOPN 1222“. Je to skratka textu v latinčine „Sancte Nicolae ora pro nobis“ (Svätý Mikuláš oroduj za nás a vročenie 1222). Prekvapujúce pre našu skúsenosť je, že číslice „2“a „5“ sa v čase končiacej gotiky písali pre nás veľmi podobne. Z nášho pohľadu ide o vročenie 1222, teda, že vznikla v 13. storočí. Ale keďže druhá číslica vo vročení v čase vytvorenia krstiteľnice je číslo päť, pochádza z roku 1522…

Kalichovitá forma krstiteľníc je jedným z hlavných symbolov krstného obradu, nakoľko kalich je významovo spojný s Poslednou večerou a následne Ježišovou obetou. Podstavec krstiteľnice má osemboký tvar. Táto číslovka symbolizovala „ôsmy deň“ – deň Kristovho zmŕtvychvstania a nový začiatok.

Jeden zo základných atribútov krstu, voda, mala v náboženských obradoch dôležité postavenie ešte pred kresťanstvom – v židovstve sa rituálne kúpele (mikve) používali na očistenie pred vstupom do chrámu. Prví kresťania sa preto krstili v riekach, prameňoch či jaskyniach – na miestach, kde voda prirodzene prúdila, bola „živá“. V treťom storočí sa začínajú objavovať prvé baptistériá – nádrže, krstné priestory. Budovali sa v tvare kríža alebo kruhu a boli dosť veľké na to, aby sa do nich mohol ponoriť celý dospelý človek. Voda v krajinách okolo Stredozemného mora bola vzácna, jej použitie na celotelové obmytie bolo veľmi často spojené s rituálnymi úkonmi. Krst takým vzácnym a dôležitým obradom rozhodne bol.

V ranokresťanských storočiach nebolo nezvyklé, že krstenci podstupovali krst bez oblečenia, nahí. Bol to jeden zo symbolov, že sa zriekajú starého človeka alebo sa pripodobňujú nahému ukrižovanému Ježišovi na kríži. V antickom kresťanstve sa novokrstenci pomazávali olejom, bežne celé telo. Je len prirodzené, že obrad krstu i pomazania v prípade novokrsteniek, s rešpektom a úctou voči prijímateľke krstu, vykonávali ženy, ktoré mali na to oprávnenie cirkevného spoločenstva. V odporúčaní biskupom sa uvádza, že „nie je zvykom, aby ženy videli muži“. Ak v komunite takáto možnosť nebola, biskupi mail krstnú dcéru pomazať ako izraelských, starozákonných kráľov a kňazov – na hlave a na rukách. Cirkevné koncily v štvrtom storočí túto službu žien v cirkvi ukončili.

Od raného stredoveku sa začína praktizovať detský krst. V dôsledku toho sa mení tvar a veľkosť krstiteľníc – z nádrží na ponáranie dospelých sa stávajú menšie nádoby, ktoré umožňovali oblievanie hlavy dieťaťa pri krste. A tu niekde začínajú dejiny krstiteľníc v podobe, v akej ich poznáme dnes.

Súčasnú podobu presbytéria so stredovekými freskami v Starej Ľubovni nepoznali dlhé generácie pred nami. Predpokladám, že aj domáci si na ňu ešte stále zvykajú. Jeho dnešnú nádheru poznáme vďaka náhode. Pri rekonštrukcii elektroinštalácie pred desaťročím boli objavené fresky zo 14. storočia. Vďaka majstrovstvu reštaurátorov môžeme na severnej stene svätyne obdivovať prakticky celý pašiový cyklus. Zrejmé zásahy do fresky z ostatných storočí, keď o nej netušili, a barokový oltár s kazateľnicou sú názornou ukážkou toho, z čoho je vyskladaná aj naša prítomnosť. Je to mozaika. Prepletá sa v nej všetko, čo sme spoznali, prijali, prežili a urobili.

Tak ako adepti na krst v starovekých obdobiach, keď po dlhej príprave vo Veľkonočnú noc mohli prijať krst v Adamovom alebo Evinom rúchu a následne si mohli obliecť krstné biele rúcho. Stále to však boli oni. Kľúčovým bolo, že pre zmenu sa rozhodli oni, že boli odhodlaní zanechať spôsoby, ktoré im prekážali v porozumení a službe iným. Byť kresťanom nie je statusová záležitosť, ale spôsob života podľa Krista. Ako v starovekých obdobiach katechumenov, tak i dnes.

Shares