V nedávno reštaurovanej severnej kaplnke chrámu v Devíne ma zaujal maľovaný kríž na stene. Bol výrazný, aj keď z neho polovica chýbala. Jeho neúplnosť, nejednoznačnosť ma upútala. Mal svoje tajomstvo. V mysli som si začal predstavovať, ako by mohla vyzerať tá druhá časť, aj keď odpoveď som videl neďaleko, pri ďalšom kríži na stene. Hneď nato sa začala hlásiť otázka, ako k tomu prišlo, že polovica kríža chýba…
Na posviacku chrámu, bez ktorej nebolo možné využívať tento priestor na liturgické účely, poukazujú konsekračné kríže. Z posvätenia, po latinsky consecratio, je odvodené pomenovanie kríža na stene kostola. V rámci posviacky sa ustanovuje jeho patrocínium. Je to zasvätenie konkrétnemu svätcovi alebo niektorej udalosti z dejín spásy, kresťanskému symbolu či niektorému z Božích mien, po latinsky dedicatio.
Stavba chrámu bola a je pre komunitu vždy veľká vec, na ktorej sa spolupodieľalo viacero aktérov. Posviacka Božieho domu je vyvrcholením tohto úsilia, uvedenie do života komunity, spoločenstva. Posvätenie, posviacka kostola má svoje pravidlá, ktoré sa tvorili stáročia.
V prvotnej cirkvi kresťania nemali vlastné priestory na slávenie liturgie. Nemohli mať. Po Milánskom edikte (313 po Kr.) sa situácia obrátila v prospech kresťanov. Už v roku 315 bol vysvätený chrám v Týre a v roku 335 Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Zo štvrtého storočia pochádzajú aj informácie o tom, že eucharistická slávnosť mala centrálny význam pri posvätení kostola, a tiež, že súčasťou posviacky kostola bolo pomazanie oltára posvätným olejom, krizmou.
V súčasnosti sa posviacka začína príchodom sprievodu veriacich spolu s biskupom pred kostol. Pred vchodom odovzdajú zástupcovia stavbárov dokončenú stavbu s dokladmi a kľúče od kostola biskupovi. Nimi otvorí kostol kňaz, ktorému je zverená pastoračná služba o obec a kostol. Do novootvoreného kostola sa najprv prinesie kríž, za ním vojde biskup a potom slávnostný sprievod. Po modlitbách a liturgických čítaniach biskup pomaže oltárnu dosku, menzu, krizmou v jej strede a v rohoch, niekedy i celú. Obrad pokračuje pomazaním stien chrámu krizmou, čo znamená, že celý kostol je zasvätený kresťanskej bohoslužbe. Pomazávajú sa vopred vyhotovené kríže na stenách chrámu. Kedysi ich bolo dvanásť ako apoštolov alebo brán nebeského Jeruzalema. Po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) sú bežné kríže štyri, najčastejšie z ušľachtilého kameňa alebo kovu. Po týchto obradoch pokračuje liturgická slávnosť okiadzaním chrámu kadidlom, pokrytím oltárnej dosky a rozsvietením svetiel. Nasleduje eucharistická bohoslužba.
V stredovekých chrámoch sa často stretávame s bielymi miestami alebo maľbami, ktoré sú nedokončené alebo ktorým chýba pokračovanie. Aj mi to je ľúto, aj mám takéto obrazy rád. Skrývajú tajomstvo. Tieto fragmenty poskytujú priestor na premýšľanie. Nielen nad tým, čo tam nie je, ale i nad tým, aké zraniteľné sú výsledky nášho snaženia a aké krehké je naše ľudské navždy a naveky.
Je dobré dopriať si čas, zastaviť sa a premýšľať. Pri rieke, v lese, v tichu večer doma… alebo aj v kostole. Napríklad sa zahľadieť na neúplný či nedomaľovaný kríž na stene chrámu alebo na fragmenty stredovekých fresiek.
Prajem nám všetkým premýšľavý a tvorivý pôst roku Pána 2023.
