Marec 2024

Kamil Sládek29. 2. 2024

Najsvätejšia Trojica, Kostol Najsvätejšej Trojice Rákoš, okres Revúca. Z cyklu Stredoveký kalendár.

Shares

Najsvätejšia Trojica, Kostol Najsvätejšej Trojice Rákoš, okres Revúca. Foto: Kamil Sládek

Zo stredovekej dominanty, ktorá formovala malú osadu Rákoš na Gemeri, dnes zostalo veľmi málo, iba ruiny. Hrad nad obcou zanikol v priebehu šestnásteho storočia. Pri skúmaní dejín stredoveku máme málo istôt, mnohé predpoklady alebo argumenty sú navždy skryté dejinami, niektoré, na šťastie pre nás, iba pod nánosom hliny a prachu. Radi by sme naisto vedeli a poznali…

Je veľmi ľudské túžiť po vlastníctve istôt. Rovnako je ľudsky samozrejmé ich nemať. Aj dnes nám ich na základe tisícročných túžob ľudia moci vnucujú a nachádzajú pre ne otvorené uši. Avšak to neznamená, že existujú. Nakoniec to je taktiež tisíce rokov stará skúsenosť omnoho väčšieho množstva ľudí, ktorí sú bezmocní a nakoniec bez istôt…

Ak však hľadáme stredovekú krásu, na návrší nad Rákošom máme predsa len jednu istotu. Stojí tu malý kostolík Najsvätejšej Trojice z trinásteho storočia. Rád sa sem vraciam. Má svojho ducha, svojho génia loci. Nakoľko sa chrám reštauruje už mnohé roky, nie je v ňom mobiliár. Prázdna vysoká loď kostola s freskami na severnej stene a s kazetovým stropom pôsobia monumentálne, oveľa viac, než sa javí zvonku. Presbytérium je nádherné, plné fresiek zo 14. a 15. storočia.

Na západnej stene víťazného oblúka kostolíka v Rákoši nájdeme nezvyčajnú maľbu tváre. Bežný obraz tváre poznáme – oči, nos, ústa… Stredoveký umelec nám ponúka inú podobu tváre. Dívame sa na jednu tvár so svätožiarou. Avšak štvoro očí uprene pozerá do rôznych strán, tvár má podobu starca aj mladého muža. Gesto pravej ruky formuje naše vnímanie. Je na nás, či v ňom vidíme gesto upozornenia alebo žehnania.

Rozličné zobrazenia božstiev i Boha majú tisíce rokov starú históriu. Od starovekej Indie, cez Grécko, Keltov až po územia Slovanov od Baltu po Jadran bolo pre našich predkov číslo tri, triáda, výnimočné. Zosilňovalo význam bežného, prirodzeného stavu, v našom prípade znásobovalo posvätnosť a silu božstva či Boha. Preto nachádzame v rôznych náboženstvách viacero príkladov viachlavých bohov, božstiev či viactvárových hláv. Zároveň takáto hlava bola vnímaná ako centrum, životná sila, symbolom podstaty osoby, takže jej znásobenie znamenalo posilnenie moci zobrazovaného božstva či Boha.

V období, keď rákošský majster maľoval túto očarujúcu fresku, prebiehala vášnivá debata teológov o svätej Trojici, o možnostiach jej zobrazovania a interpretácie jej podôb. Prirodzene mala dopad na rôzne zobrazenia v umení. V štrnástom storočí bolo trojhlavé, resp. trojtvárové zobrazenie Božej Trojice v kresťanskej Európe na freskách, maľbách či sochách časté. Na území dnešného Slovenska ich dnes nájdeme ešte v OchtinejŽehre.

V nasledujúcich storočiach viacerí teológovia začali spochybňovať správnosť takéhoto zobrazenia. Trojhlavosť bola označovaná za úchylku, ktorá znevažuje prirodzenosť a je nevhodná pri zobrazovaní božského. Tridentský koncil stanovil, že kresťanské umenie predstavuje aj prostriedok hlásania kresťanskej náuky, preto nesmie obsahovať nič profánne, nemorálne alebo pohoršujúce.

Zákaz zobrazovania konkrétnych ikonografií, vrátane trojhlavých zobrazení, prišiel od inkvizície v roku 1625. O tri roky neskôr pápež Urban VIII. zakázal zobrazovať Trojice ako „postavy s jedným telom, tromi ústami, tromi nosmi a štyrmi očami“. O ďalších vyše sto rokov pápež Benedikt XIV. zaradil medzi zakázané obrazy „monštier“. Medzi ne bola zaradená i trojhlavá či trojtvárová Trojica.

Vtedajší teológovia reagovali na rôzne prejavy ľudovej zbožnosti laikov a ich obava z falošných interpretácií a modlárstva nebola neoprávnená. Vyhlásenie pápežov boli v podstate potvrdením toho, čo sa v tom čase všeobecne zastávalo – je pravdepodobné, že existoval rozšírený konsenzus o nevhodnosti trojtvárových obrazoch Trojice.

Späť k rákošskej freske. Je na nej zaujímavá jedna osobitosť. V stredoveku boli Trojičný Otec a Syn často zobrazovaní rovnakým spôsobom, čím sa zdôrazňovala ich jednota. V Rákoši je Otec starec, kým Syn a Duch sú vyzerajú ako mladí muži.

Túto krásnu fresku svätej Trojice vnímam ako poéziu, ako oslavnú báseň. Ako rozprávanie Ježiša, ktorý v podobenstvách hovoril o svojom láskavom Otcovi a o tom, že koná z jeho Ducha. Chcel, aby aj jeho nasledovníci konali ako ľudia, ktorí o svojom živote premýšľajú, rozprávajú sa o ňom, tvoria ho a nesú zodpovednosť za svoje konanie. Pritom sa spoliehajú na Boha a Ducha, ktorý má rôzne podoby, a nie na mocichtivých ich doby. Aby tvorili kráľovstvo Božie už tu na zemi a nie pozemské kráľovstvo pre iného človeka.

Preto sa dodnes modlíme „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému…“

P.S.

kostolíku v Rákoši som písal aj tu: https://www.facebook.com/share/p/7x1MZxnr4n4KUKf1/

Shares