Bazilika sv. Mikuláša – Slziaci obraz Panny Márie. foto: Malý Rím
Prihodilo sa mi to opäť. Napriek tomu (či možno práve kvôli tomu), že neznášam pátos a umelú sladkosť ľudovej mariánskej zbožnosti, ocitol som sa na púti. Pôvodne som šiel na nedeľnú omšu, no vykľula sa z nej pútnická udalosť. So smutným nepochopením som pozeral na sochu Panny Márie, ktorú niesli na nosidlách za zvukov dychovky príslušníci hasičského zboru z neďalekej dediny. Na chvíľu som sa pozastavil pri myšlienke, že prečo je to vlastne výsada hasičov niesť sochy svätých a baldachýn pri eucharistických procesiách? Myšlienky ma však viedli inam a tak som len sám pre seba skonštatoval, že “preto, lebo to tak treba”.
V pamäti som sa vrátil do čias mojej služby v jednej farnosti v USA. Pred omšou na sviatok Božieho tela a krvi prišli do sakristie miestni americkí Slováci v slovenských krojoch a oznámili mi, že omša bude zo sviatku Sv. Cyrila a Metoda. Po pokuse poukázať na centrálny význam Eucharistie v cirkvi som s nimi nakoniec neasertívne súhlasil a snažil som sa misionársky prepojiť myšlienky z mojej eucharistickej kázne so slovanskými vierozvestami. Neúspešne: po omši nenasledovala eucharistická procesia a adorácia. Chlapi (v USA robia hasiči záchranárske práce, nemajú kultické úlohy) vzali na plecia nosidlá so sochami sv. Cyrila a Metoda a vydali sa s nimi na potulky po kostole spievajúc slovenské mariánske piesne. A ja som sa len nemo a nezúčastnene prizeral ako invalidný pastier, ktorý nedokáže zahnať ovce do košiara (podľa vzoru “nebi prsty, ktoré Ti podpisujú šek s výplatou…”).
Toto slovenské ľudové náboženské zvláštno sa deje často. Dialo sa aj na onej púti. Miestny farár, ľudský človek hlbokého ducha, sa snažil viesť zhromaždených do mariánskej intimity života s Ježišom. Hosťujúci kazateľ sa snažil o to, o čo sa snaží väčšina hosťujúcich kazateľov na slovenských púťach: viesť pozornosť, ducha i mysle ľudí k Panne Márii a tak ako množstvo hosťujúcich kazateľov, aj on v zbožnom zápale pozabudol na to, že kresťanstvo nie je primárne zamerané na úctu, kult, oddanosť a pobožnosti k Matke Božej, ale v centre kresťanstva vždy bol a zostane Ježiš Kristus. Bolo mi zvláštne počúvať rozcítené vyjadrenia 65-ročného kresťana, ktorý zostal na infantilnej úrovni – dieťa oblečené v plnej liturgickej paráde dvíha ruky k nebeskej mamičke zdôrazňujúc ideál vzťahu matky a dieťaťa. Vtedy som bol rád, že svoju mamu vnímam s múdrosťou, krásou i bolesťami, ktoré jej prináša jej 70-ročný život a môžem sa k nej obracať ako jej dospelý syn, ktorý spolupôsobí/l na jej život s tým, že sme si navzájom odsúhlasili, že prebaľovanie a Sunar patria do minulosti. Koniec kázne tvorilo zvolanie odvodené z fatimského posolstva: “Nakoniec moje nepoškvrnené srdce zvíťazí.” Bolo to veľmi zvláštne, ale táto veta ma úplne prenikla a preniká dodnes. Počul som ju už veľakrát. No vždy bola akýmsi mariánskym variantom evanjeliového “non praevalebunt” agilne vtesnané do hraníc katolíckej cirkvi ideálne rímskeho obradu.
Moje chápanie výrokov z Fatimy bolo prvýkrát narušené agnostickou poznámkou môjho voľakedajšieho amerického arcibiskupa Remberta. Keď sme sa na jednom z našich stretnutí rozprávali o Slovensku a slovenskej forme katolicizmu, zdôraznil som mariánsku úctu. Arcibiskup nadviazal narážkou na fatimské zjavenia a proroctvo, že Rusko sa nakoniec obráti (pozn. autora: Rusko v zmysle krajiny. Fatimské zjavenia nehovoria o reáliách slovenského podnikateľského prostredia) “No nikde vo fatimských výrokoch sa nenachádza zmienka o tom, že by sa malo obrátiť na katolícku vieru…” usmial sa potmehúdsky popod šedivé fúzy. Vtedy som ten výrok vnímal ako súčasť jeho liberálneho nastavenia spolu s buntošiacimi rečami o demokracii v cirkvi, nesúhlasu s povinným celibátom a so zákazom kňazskej ordinácie žien, ktoré zaznievali z jeho kázní, prejavov i napísaných textov. No nemohol som sa vo svojom vnútri odvrátiť od jeho poznámky s tým, že ju označím za blasfemickú. Vedel som totiž, že Rembert nikdy nepovedal nič zásadné, čo by nemohol teologicky zdôvodniť. A toto bolo niečo zásadné. Nevedel som veľmi, čo si mám s týmto otrasom môjho a slovenského a katolíckeho fatimského presvedčenia robiť a tak som sa rozhodol čakať. Požijeme, uvidíme.
Požil som a život mi priniesol podstatné posuvy zrejme v každej oblasti môjho života. V niečom mi priťažil a v niečom naopak, uľavil. Jednou z oblastí, ktorá prináša uľavenie napätia prameniaceho z toho, že nerozumiem, čo sa to deje, je aj realita mariánskej úcty, ktorú som mal vžitú najmä v jej slovenskej mutácii. Napriek tomu, že som kdesi vnútri inštinktívne vnímal podstatnosť mariánskeho prvku v kresťanstve a prítomnosti Panny Márie v mojom živote, v živote cirkvi i v živote sveta, nedokázal som sa nikdy nadchnúť za mariánsky kult. Nerozumel som tomu, keď istý biskup vystúpil z auta so sochou Lurdskej Panny Márie, ktorá v tom čase po nežnej revolúcii putovala po Slovensku. Sochu chránil, objímal ju, priam láskal vo svojom náručí. Potom nasledovala procesia po Bratislave, všade bolo množstvo ľudí tlačiacich sa k soche. Procesia končila slávnostnou omšou v Dóme, zasväcovaním. Veľa ľudí bolo ako v extáze, keď pozerali na sochu a ja som nerozumel, prečo to je takto potrebné a načo je to dobré?
Z napätia medzi teologickou spásonosnosťou Krista a praktickou spásonosnosťou Panny Márie ma po čase vyviedlo spoznanie Panny Márie ako ikony cirkvi. Je to úžasný obraz, napísaný ako ikona, ktorý ma sprevádza už roky a vedie k meditácii. Mária ako predobraz i obraz cirkvi, naplno ľudská a naplno sa stretávajúca s hriechom, nesúca vo svojej najintímnejšej skrytosti i viditeľnosti Ježiša Krista: človeka a Boha, majúca vo svojom vnútri, tam kde nevidí ani súčasnosť ani dejiny, nepoškvrnenosť, ubolená a napriek všetkému veriaca.
V onú nedávnu pútnickú nedeľu sa mi po počutí správy o konečnom víťazstve Máriinho nepoškvrneného srdca, v mojom vnútri objavil pojem Panny Márie ako ikony človeka. No nie človeka hľadajúceho svoje životné naplnenie a zmysel v kuloároch nákupných centier, v ktorých sa kupuje pôžitok a satisfakcia, ani v prítmí masážnych salónov, v ktorých sa masíruje ego a tiež nie v chrámoch, v ktorých sa vyznáva viera v ekonomický a politický úspech.
Mária je ikona premieňajúcej sa ľudskosti: cesty človeka od jeho súčasnej narušenosti k nepoškvrnenosti zlom. Je to paradoxný obraz: človek zašpinený tisíckami svojich hriechov a predsa kráčajúci k čistote srdca, k čestnosti rozhodnutí, k empatii objatí, k exorcizmu odpustenia. Máriina nepoškvrnenosť nie je výsledkom jej vlastnej spirituálnej gymnastiky. Katolícka cirkev učí, a toto tvrdenie má v sebe obrovskú silu milosti, že všetko krásne, dobré a pravdivé sa v jej živote dialo kvôli prítomnosti Ježiša Krista. Táto prítomnosť nebola vonkajšia na spôsob rabbiho zhromažďujúceho okolo seba žiakov a priateľov, z ktorých sa stali apoštoli. Ježišova prítomnosť v živote Márie bola na bytostne najintímnejšej úrovni, akú je človek schopný zažiť: na spôsob intímneho spojenia matky a dieťaťa začínajúceho pri počatí a končiaceho smrťou dieťaťa bez ohľadu na to, že dieťa zomiera ako 96-ročné…
Verím tomu, že Máriino nepoškvrnené srdce nakoniec zvíťazí. No nie tak, že všetci súci muži sa stanú hasičmi, aby mohli niesť sochu Panny Márie. Ani tak, že sa ženy a devy naučia spievať mariánske piesne. A ani nie tak, že celý svet raz bude (rímsko)katolícky. Ale zvíťazí vtedy, ak človek nastúpi na cestu premieňania svojej ľudskosti. Ak niečo zachráni tento svet, bude to Mária prítomná v ľudskosti človeka.