Obrázok: dnes24.sk
Nervózne som postával pred dverami biskupovej kancelárie a každú chvíľu som pozeral na hodinky. Už o chvíľu som sa s ním mal stretnúť. Malo to byť naše posledné stretnutie pred mojím odchodom z USA na Slovensko. Nie, nemal som strach, skôr som cítil strašný smútok z toho, že musím odísť z prítomnosti tohto skvelého človeka a pastiera. Že musím odísť z môjho životného povolania, ktoré je mnou a ja som ním. Že musím odísť z krajiny, o ktorej som od mladosti sníval, s ktorou som si rozumel a po ktorej som túžil. Na mojom prvom stretnutí s biskupom Richardom (bolo to v reštaurácii), ktorého všetci familárne volali Dick, som bol ako v tranze, keď som pozoroval rímskokatolíckeho biskupa, ako sa nestrojene a nonšalantne správa a inteligentne vtipkuje. Akoby sa zastavil vesmír, keď sa na mňa zahľadel a spýtal sa, ako sa mám, či sa o mňa moji farníci dobre starajú a ako mi môže pomôcť? Vesmír sa nezačal hýbať ani potom, ako mi povedal, áno na našom prvom stretnutí, že je zástancom dobrovoľného celibátu, kňazskej ordinácie žien a väčšej demokracie v cirkvi. Keď som sa vytackal z reštaurácie, ľudia nevedeli, že to so mnou kýve kvôli niečomu inému, než kvôli Long Island Ice Tea. Po čase som k biskupovej dôvere priložil svoju a povedal som mu o svojom necelibátnom vzťahu, neschopnosti z neho vystúpiť a zrejúcom rozhodnutí ukončiť tento nečestný spôsob života odchodom z aktívnej kňazskej služby. Správu prijal s očividným smútkom, pretože ma nepovažoval za štatistu v zástupe kňazov, ako mi povedal neskôr. Napísal mi: “ Máš smolu, že žiješ teraz, Fr. Juraj. Ak by si žil pred 1000 rokmi, ešte by si túto dilemu riešiť nemusel. A ak by si žil o 1000 rokov, už by si ju riešiť nemusel. No žiješ teraz a musíš.”
Počas nášho posledného stretnutia sme veľa nerozprávali. Skôr sme sa iba vnímali: ako otec, ktorý sa lúči so synom a nevedia, či sa ešte niekedy stretnú. “It’s time to say goodbye.” Zdvihol som sa, aby som mu podal ruku. Pozrel sa na mňa ako vtedy prvýkrát a vesmír opäť na chvíľu zastal. “Nezmenil si svoje rozhodnutie?” “I can not, dear bishop…” Dick ku mne podišiel a mocne ma objal. Mal som pocit, akoby ma nechcel pustiť na cestu, na ktorú som si vo svojom mladíckom zápale vyšliapol. On totiž vedel, ako starý biskup a súputník množstva kňazov, že to bude veľmi ťažká cesta. Ja som to zistil až neskôr. “Toto objatie znamená, Fr. Juraj, že nech sa už rozhodneš akokoľvek, stále zostaneme priateľmi.” Opäť som tackavo vyšiel z miestnosti. Sadol som si vonku na lavičku a rozplakal som sa. Ten plač vo mne zostal dodnes: na spôsob v každom človekovi latentne prítomného plaču dieťaťa, ktoré muselo opustiť maternicu svojej mamy a musí ďalej v živote zápasiť vlastnými silami. Biskup Dick je už niekoľko rokov na dôchodku. No sme naďalej v písomnom kontakte, zaujíma sa o môj život, prejavuje súcit s mojimi bolesťami a radosť s mojimi úspechmi. Napísal niekoľko kníh, no osobne považujem za vrchol jeho písomného prejavu jednu stranu textu, v ktorom dáva odporúčanie, áno, on rímskokatolícky biskup, evanjelickému biskupovi, aby ma prijali do farárskej služby v mojej milovanej Virgínskej synode v USA. Keď som si nedávno prezeral svoje staré dokumenty, našiel som jeho odporúčanie. Prečítal som si ho, zatvoril oči a uvidel som pred sebou tohto vysokého statného potomka slovenských predkov, ktorý bol pre mňa významným nie kvôli svojim niekoľkým doktorátom z biblickej teológie, ani kvôli slobode vyjadriť svoj názor i keď je nekomformný s oficiálnym učením cirkvi, ale najmä kvôli objatiu, z ktorého ma nikdy nevypustil. Biskup Dick je pre mňa obrazom toho, že aj cirkev môže byť milosrdná, hoci sa jej to nedeje často.
Spomienka na môjho amerického biskupa a jeho ľudský postoj sa mieša s ďalšou spomienkou na iného amerického biskupa – Jima. S biskupom Dickom sa nikdy osobne nestretli, iba si vymenili korešpondenciu kvôli môjmu kandidačnému procesu v evanjelickej cirkvi. No spájala ich navzájom hlboká ľudskosť bez pátosu cirkevnej reči tak často prítomnej v našich oblastiach. Aj evanjelický biskup Jim dokázal zastaviť vesmír. Prvýkrát sa mu to podarilo, keď som bol svedkom otázok, ktoré kládol jednej farárke: “Ako sa máš? Dobre sa o teba cirkevníci starajú a ako ti môžem pomôcť?” Uvedomil som si, že tieto otázky som už raz počul a ako vtedy prvýkrát, aj teraz boli prejavom úprimného ľudského záujmu o život človeka kňaza. Nebol v nich ani náznak veľkopanských manierov zvedavých na vydávanie počtov ani pyšná pokora strážcov nemennej pravdy.
Spomínam si ešte na jednu udalosť, kedy Jim na chvíľu zastavil vesmír, môj vesmír. Keď som k nemu prišiel so svojou žiadosťou o prijatie do farárskej služby v jeho synode a odovzdal som mu svoje potvrdenia o vzdelaní, rozdielových skúškach, dlhý zoznam prednášok a uverejnených článkov, korešpondenciu dosvedčujúcu môj niekoľkoročný neúspešný zápas o prijatie za farára na Slovensku, dlho pozeral do papierov. Mal vážny výraz v tvári a dlho listoval v dokumentoch. Začal som byť nervózny: takže sa ide opäť zopakovať negatívny vzorec môjho života, že iba pár desiatok metrov pred cieľom sa mi pokazí auto… Biskup sa na mňa vážne pozrel a povedal mi: “Juraj, pochopiteľne, že Ťa odporučím kandidačnej komisii. Budeš sa musieť veľa učiť v rámci procesu. No ešte viac sa budeme učiť my od teba. Verím, že ti vynahradíme všetky tie roky trápenia, ktoré si prežil. A prijmi odo mňa, ako evanjelického biskupa, v mene našej cirkvi prosbu o odpustenie toho, ako sa ku tebe správali na Slovensku.” Nasledovalo opäť tackanie sa a opäť slzavý kúpeľ. (No a po tomto krásnom začiatku sa moje auto predsa len pokazilo. Asi dva metre pred cieľovou rovinkou.)
Mám pred sebou ešte jeden obraz milosrdného otca z podobenstva o márnotratnom synovi. Je to skúsenosť s istým slovenským evanjelickým biskupom, ktorý nielen že prekročil, ale s rozbehom preskočil tieň animozity voči katolíkom, ktorá vládne vo veľkej časti ECAV na Slovensku. Je to jedna z najsilnejších skúseností, aké som zažil v slovenskom cirkevnom prostredí a uchovávam si ju vo svojom srdci ako poklad. No žiaľ, nemôžem o tom písať. Ak by sa totiž biskupovi vlastní dozvedeli o spomínanej skúsenosti, ublížili by mu.
V týchto dňoch okolo Nedele Božieho milosrdenstva počúvame množstvo zamyslení o tom, aké je veľké milosrdenstvo Boha voči nám ľuďom. Ako sa nad nami zmilúva a odpúšťa nám hriechy. Ako môžme k Bohu utekať a on nás neodmietne. Všetko sú to veľmi dôležité a podstatné reálie kresťanskej teológie. Stavajú naše hriechy (úplne všetky: aj tie najobludnejšie pri ktorých kulinárske chúťky Hannibala Lectera vyznievajú iba ako diel zo serálu “Áno, šéfe”) do Božej prítomnosti. Ako dopadne toto stretnutie? Stretnutie zlej pratemnoty a dobra dávnejšieho a mocnejšieho, než všetko zlé? Nie, toto nie je iba reč symbolov a obrazov, tolkienovský súboj Sarumana a Gandalfa. Lebo náš svet nie je platónskym panoptikom tieňov. Je miestom, kde sa reálne žije, reálne miluje, reálne verí, reálne zrádza, reálne trpí a reálne zomiera. Náš svet je tak reálny, ako bol reálny Ježiš z Nazareta. Boj dobra a zla sa neodohral niekde v metafyzickom hyperpriestore Apokalypsy. Apokalypsa sa udiala v osobe Ježiša. Výsledok boja videli najprv apoštoli a po nich v priebehu storočí veľké množstvá ľudí: jeho hrob je prázdny. Nie symbolicky, reálne. My kresťania veríme, že Ježiš sa stal Kristom a vstal, porazil hriech a zlo. Nielen historicky počas onej predelovej Paschy v Jeruzaleme. Rovnako aj nadčasovo a všepriestorovo: Apokalypsa zápasu dobra a zla sa deje vždy v súčasnosti a presne na tom mieste, kde sa nachádzam. Lebo Kristus je vždy súčasný a prítomný. Božie víťazstvo, ktoré voláme aj milosrdenstvom voči človekovi, je súčasné.
Priznám sa, ak by som v živote nezažil toľko dramatických zmien a vykoľajení z koryta toho, čo sa môže a smie, asi by som aj ja dnes s nadšením písal o milosrdnom Bohu. Bolo by to však, ako keby som písal o tom, že voda je mokrá, oheň páli a pondelok nepatrí k obľúbeným dňom pracovného týždňa.
Milosrdenstvo Boha nie je už viac pre mňa rečou obrazov a symbolov. Nie je ani teologickým výrokom, ktorý si chce uľahčiť situáciu tým, že predstaví Boha ako univerzálneho bezcitného sudcu, ktorý pozerá na skutky života človeka a bez mihnutia oka posiela do neba alebo pekla. A aby nedopadol v ľudskej imaginácii zle a jeho obraz sa nepodobal obrazu toho chlapíka s fúzikmi a rečami o árijskej rase, celé to zachráni Ježiš Kristus, ktorý to vzal za celé ľudstvo a “Boh” na ňom zrealizoval svoj megasadizmus a tak to nás ľudí minulo len o vlások a teda sa nad nami zmiloval. Vonkoncom nie! Absit! Je zázrakom Božej milosti, že napriek tomuto právnickému chápaniu vykúpenia a Božieho milosrdenstva, v ktorom je asi toľko Evanjelia ako v manuály na obsluhu automatickej práčky, prežila dobrá zvesť o Bohu ako o odpúšťajúcej Láske a prijímajúcom Otcovi.
Boh je prítomný v objatí Dicka a ospravedlnení Jima i prijatia zo strany toho nemenovaného. A mnohých ďalších. Je večnou Láskou, ktorá miluje hriešnika. A aby ho mohla milovať vo všetkom a teda aj v hriechu, sama sa stala v Ježišovi Kristovi človekom a nechala cez svoju večnú svätosť preniknúť všetko, čo je v nás nesväté.
Božie milosrdenstvo sa brodí žumpou ľudstva a dvíha z nej, umýva, navonia. Božie ruky sú prítomné v rukách milujúcich a odpúšťajúcich ľudí, ktorí sa nehanbia zísť dolu do temnoty, aby priviedli a ak to nejde, tak priniesli hore do svetla.