Dňa 14. mája tohto roku som prijal pozvanie Mileny Prekopovej zúčastniť sa v Žiline v Nadácii Polis debaty o nevyjasnených úmrtiach kňazov, Štátnej bezpečnosti a zločinoch komunizmu. Bol som tam na záskok, lebo ochorel Ľubomír Morbacher, historik z ÚPN a nemohol do Žiliny prísť. To bola škoda, lebo je to človek, ktorý sa v týchto kauzách angažuje a podáva podnety prokuratúre k ich prešetreniu. Mal som i osobný dôvod sa debaty zúčastniť, lebo u dvoch z mojich spolužiakov z bohosloveckej fakulty šlo práve o takéto nevyjasnené úmrtia. Boli to Milan Gono a Štefan Polák. Pre tých, ktorí nemajú dosť času na sledovanie celej pomerne dlhej debaty, sme s Tonkom Čechom spravili zostrih niektorých kľúčových častí, tak ako som to vnímal ja.
Vy, ktorí máte záujem a dosť času, pozrite si celú debatu, je ťažké z nej vybrať iba niečo, lebo sa stratia dôležité súvislosti.
Debaty sa tiež zúčastnil môj spolužiak Miroslav Lehký, ktorý bol spolu s ďalšími za kritický postoj k režimu vylúčený zo štúdia na bohosloveckej fakulte a neskôr, tesne po novembri 1989, pracoval v Prahe v Ústave dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu u Václava Bendu, kde sa zaoberal okrem iného i touto problematikou a vyšetroval i konkrétnych obvinených.
To, čo je treba povedať je, že aspoň čo sa týka Slovenska, orgány v trestnom konaní nemajú doposiaľ politickú vôľu neobjasnené úmrtia kňazov dôkladne vyšetriť, a nie je mi tiež známe, že by sa napr. katolícka cirkev nejak v tejto veci angažovala. V drvivej väčšine šlo o kňazov, ktorí sa vymykali z radu poslušných duchovných, vzopreli sa napríklad navrhovanej spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, odmietli sa podriadiť politickému scenáru komunistickej moci. Tá sa usilovala o likvidáciu cirkví, nielen katolíckej, a plánovala založenie národných cirkví, bez väzby na Vatikán. Ako nástroj použila štátna moc ňou vytvorené zoskupenie kňazov Pacem in terris. Na takú situáciu nebolo možné nereagovať, začala vznikať tzv. tajná či skrytá cirkev, na ktorú sa Štátna bezpečnosť výrazne zamerala, lebo bola mimo jej kontrolu a musela sa im javiť ako mimoriadne nebezpečná. Súčasní cirkevní predstavitelia v katolíckej cirkvi sa stále veľmi kriticky vymedzujú voči kňazom skrytej cirkvi a doteraz im neponúkli službu v pastorácii bez požiadavky ich tzv. presvätenia alebo dodržiavania celibátu v prípade tajne vysvätených ženatých kňazov či biskupov. I preto nie sú zainteresovaní na prešetrení nevyjasnených úmrtí týchto kňazov.
Zaujalo ma v debate dôležité konštatovanie Mira Lehkého, že hrubé násilie na odporcoch vtedajšieho režimu, teda aj kňazov, možno oprávnene kvalifikovať, ako zločiny proti ľudskosti, na ktoré sa nemôže vzťahovať premlčateľnosť. Potom by tieto zločiny ani dnes nemohli byť považované za premlčané. Bolo by samozrejme žiadúce, aby sa týmto možným právnym prekvalifikovaním zaoberala Slovenská národná rada.
Stále platí, že keď sa o zločinoch nevie, keď nie sú pomenované, či nie sú odsúdení vinníci, môžu sa v budúcnosti opakovať, a vrátia sa nám či našim mladým ľuďom ako bumerang. To by sme nemali podceňovať.