Nevysloviteľné meno Najvyššieho zneužili na neopísateľné činy neľudskosti

Katarína Mešková Hradská10. 10. 2021

Pripomínajme si to stále, aby sa to neopakovalo

Na snímke uprostred arcibiskup Ján Sokol poèas celebrovania zádušnej omše za slovenského prezidenta z èias druhej svetovej vojny JozefaTisa v bratislavskom kostole Blumentál 18. apríla 2008. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Shares

Ján Sokol, omša za Jozefa Tisa, apríl 2008, Blumentál, Bratislava. Foto: Pavel Neubauer (TASR)

Návšteva pápeža Františka bude v mnohých z nás ešte dlho rezonovať, pretože sv. Otec citlivo a s rozvahou adresoval slovenskej verejnosti posolstvá, ktoré by si mal vypočuť a riadiť sa nimi každý, a to bez ohľadu na konfesiu, ku ktorej sa hlási. Upozornil na to aj Peter Križan vo svojej Nedeľnej nekázni, keď vyslovil názor, že prejav Františka na bratislavskom Rybnom námestí by sa mal dostať do učebníc dejepisu. Dozaista má pravdu, pretože František „za niekoľko minút povedal viac ako všetci slovenskí biskupi (vrátane evanjelických a pravoslávnych) za 30 slobodných rokov od Nežnej revolúcie.“

František navštívil Slovensko v čase sviatku sedembolestnej panny Márie a zároveň tesne po tom, čo sme si pripomenuli 80. výročie prijatia rasových zákonov, ktoré znamenali zostrenie protižidovskej politiky ľudáckej vlády. Vedomý si tejto skutočnosti vzal na svoje ramená bremeno vari najťažšie zo všetkých, čo doteraz niesol: postavil pred nás zrkadlo, do ktorého je problematické pozrieť sa. Každý štát má totiž vo svojich dejinách momenty, ktoré by najradšej vymazal zo svojej historickej pamäti. Každý štát má vo svojich dejinách čierne škvrny, ktoré sa aj po rokoch javia ako hanba a potupa spáchaná na vlastnom národe. Takouto čiernou škvrnou moderných dejín Slovenska je tzv. slovenský štát s totalitným režimom, ktorý pošliapal posledné zvyšky demokracie prvej Československej republiky a nastolil diktatúru moci. Predstavitelia štátu odetí či už v kňazskej sutane alebo v gardistických uniformách a kožených kabátoch podľahli falošným predstavám o čistom Slovensku a bez tlaku svojho „svedomia“  sa zbavili židovských spoluobčanov.

Riešenie židovskej otázky, ktoré malo svoju genézu na vlas podobnú tej nacistickej, sa definitívne spečatilo po prijatí rasových zákonov v podobe vládneho nariadenia, ktoré je známe ako Židovský kódex. Obsahoval 270 paragrafov, ktoré určovali čo všetko Židia nesmú a ktoré ich ponížili na najspodnejšiu priečku ľudského bytia. Keď 9. septembra pred 80 rokmi slovenský snem Židovský kódex prijal, Slovensko sa ešte viac primklo k nacistickému Nemecku. Postupne a systematicky vyraďovalo Židov zo spoločenského života, rozkradlo ich majetok, zbavilo ich základných ľudských práv vrátane práva na prácu a najmä práva na život a nechalo ich deportovať do koncentračných a vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska. Spoza ostnatých drôtov tam Židia hľadeli na svoju smrť. Krutú a nemilosrdnú.

Protižidovská politika a deportácie Židov zo Slovenska do koncentračných táborov sú ešte stále traumou slovenskej spoločnosti a vyzerá to tak, že nejaký čas sa ešte nič nezmení. Dôvod? Prezident Tiso a jeho podiel viny (morálnej aj politickej) na vyvraždení dvoch tretín židovskej komunity. Časť slovenskej verejnosti (ale katolícke duchovenstvo nevynímajúc!) a priori odmieta prijať historickú realitu. Je pre nich nestráviteľný argument o tom, že ľudácka vláda, ako aj samotný prezident neprechovávali lásku k blížnemu tak ako sa patrí a že riešenie židovskej otázky (v zmysle Tisovho vyjadrenia Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu!) pokladali za svoju prioritu.

Keď sme si pripomínali 80.  výročie prijatia rasových zákonov, znova sa otvorila Pandorina skrinka, z ktorej vykúkal prezident slovenského štátu a jeho obhajcovia, ktorí argumentujú, že pod rasovými zákonmi chýba Tisov podpis, a teda nenesie žiadnu zodpovednosť za dôsledky protižidovskej politiky. Neustále odmietajú prijať fakt, že Tiso nemal prečo podpisovať vládne nariadenia vrátane Židovského kódexu. Nevyplývalo to z jeho kompetencií. V tejto súvislosti sa veľmi zreteľne prejavuje neznalosť reálií nielen v otázke koncipovania rasových zákonov, ale aj ďalších okolností, ktoré tomu predchádzali. Podpis J. Tisu totiž figuruje pri prijatí ústavného zákona č. 210 zo septembra 1940, teda rok pred prijatím Židovského kódexu. Prijatím tohto tzv. zmocňovacieho zákona bola vláda splnomocnená v priebehu jedného roka začať riešiť židovskú otázku. Deň pred vypršaním ročnej lehoty slovenský snem prijal Židovský kódex, ktorý ľudácka tlač s nadšením komentovala, že je oveľa prísnejší ako nemecké rasové zákony.

Pápež František je nepochybne zorientovaný aj v slovenských dejinách vrátane tých, ktoré sú spomínanou čiernou škvrnou. A hoci Tisove meno nahlas nevyslovil, čo však nemožno chápať ako dôsledok intervencií slovenského duchovenstva, ktoré sa podľa medializovaných informácií usilovalo Františka požiadať, aby nevzal meno prezidenta do svojich úst, predsa len bolo (a za jeho pontifikátu aj navždy zostane) zrejmé, že odsudzuje tých, ktorí sa skrývajú za náboženstvo a robia si z neho nástroj moci a nadvlády.  Dal tým jednoznačne najavo, že je načase vyrovnať sa s touto etapou slovenských dejín. Vyrovnať sa s vlastnou minulosťou sa musí aj slovenské katolícke duchovenstvo, ktoré vedome žije v predstave, že Tiso pred istou smrťou zachránil desaťtisíce slovenských židov (sic!) a dokonca sa zaslúžil o to, že na Slovensku panoval blahobyt, za čo mu patrí blahorečenie vo Vatikáne. Arcibiskup Ján Sokol to v jednom televíznom prejave v roku 2007 verejne vyhlásil a zároveň slovenským historikom, ktorí dôsledne zdokumentovali politickú aj publicistickú činnosť J. Tisa odkázal, že ak sa otvoria vatikánske archívy vyjde pravda na povrch, pretože dokumenty z Vatikánu potvrdia, že všetko je inak… O rok na to slúžil omšu za Jozefa Tisu a jeho portrét mal pred oltárom, na čo odmietavo zareagovali aj predstavitelia  židovskej komunity.

František počas svojej návštevy v Bratislave možno nenaplnil očakávania členov židovskej komunity, ktorí by uvítali, keby hlava katolíckej cirkvi nahlas odsúdila temnú  minulosť Slovenska a jeho čelného predstaviteľa. Sklamanie však nie je namieste. Napriek tomu, že vo vzduchu rezonovalo aj nevypovedané, teda čo i len torzo zo známeho Tisovho prejavu z augusta 1942, v ktorom národ nabádal, aby sa zbavil svojich škodcov – Židov, a to dokonca na Boží príkaz, František vyriekol to, čo slovenské katolícke duchovenstvo doteraz nahlas nepovedalo: „Meno Božie bolo zneuctené v šialenstve nenávisti počas druhej svetovej vojny, keď bolo zabitých 100 000 slovenských Židov, keď bola porušená jedinečná a neopakovateľná dôstojnosť človeka. Tu bolo Božie meno zneuctené, lebo najhoršie rúhanie akého sa mu môže dostať, je použiť ho na vlastné účely namiesto rešpektovania a milovania druhých.“ Zneuctenie Boha a skrývanie sa za cirkev, je hriechom, ktorý sa neodpúšťa. Ani zdôvodnenie páchania zla, činov neľudskosti v tieni zvolania Boh je s nami! Pápež František pokorne priznal: „Tu, pred dejinami židovského národa, poznačenými touto tragickou a neopísateľnou konfrontáciou sa hanbím priznať: koľkokrát bolo použité nevysloviteľné meno Najvyššieho na neopísateľné činy neľudskosti. Koľko utláčateľov vyhlásilo: Boh je s nami! Ale pritom oni neboli s Bohom.“ Tieto slová na Slovensku zazneli prvýkrát a možno aj naposledy. Ak by teda snahy o blahorečenie Jána Vojtaššáka, ktorý sa za slovenského štátu tiež výrazne angažoval pokračovali a ešte viac sa zintenzívneli (alebo by sa pridal aj pokus o blahorečenie Jozefa Tisu), je otázne, koľkí duchovní by si spomenuli na Františkove slová o zneužívaní cirkvi v prospech moci.

Pápežov prejav na Rybnom námestí nás nabáda myslieť na minulosť, z ktorej sa musíme poučiť, čo je ťažký proces. Je dôvodom aj na to, aby sme opäť pokorne sklonili hlavu a v myšlienkach sa vrátili k obetiam rasového násilia. V mene tých, ktorí sa stali obeťami tohto inferna, v mene tých, čo prežili, ale aj tých, ktorí sú ďalšími nositeľmi ich mena, opätovne zdvíham prst spolu so želaním: Nezabudnime a urobme všetko pre to, aby sa nenaplnilo, že všetko čo sa stalo, môže sa diať znova!

 

 

Shares