Foto: POLIS Žilina, Ľubo Bechný
Pred pár dňami sa Antóniovi definitívne otvorila brána slobody a on nám ňou uniká v žiare reflektorov a za zvukov fanfár. Ponúkame vám výber textov, ktoré nás najviac potešili.
.-*0*-.
Ak si niekto myslím, že najväčší alternatívny hudobný festival a 85-ročný kňaz nejdú dokopy, asi nepoznal Antónia alebo nebol nikdy na Pohode. António a Pohoda majú veľa spoločného, najmä úctu k ľuďom, otvorenosť a lásku k slobode… Zo stránky Pohody:
Je to človek, ktorý lietal tam, kam mnohí z nás nedovidia, ale pritom bol stále zrastený so zemou…
.-*0*-.
Komentár šéfredaktora Denníka N Matúša Kostolného:
Anton Srholec bol človek, ktorý mal rešpekt medzi kresťanmi, ale aj v liberálnom prostredí. Bol presne takým katolíkom, o akých neveriaci snívajú…
.-*0*-.
Na správu o úmrtí Antónia reagovali osobnosti diplomatickou formou povinných a sterilných kondolencií. Tu vyberáme vyjadrenia obdivu a lásky: Andrej Kiska:
Vždy, keď ma objal, cítil som silný stisk skutočného, obdivuhodného človeka.
Jana Dubovcová:
Anton Srholec naplno využil celý svoj život na to, aby svet, z ktorého odišiel, bol oveľa lepším miestom pre ľudí ako ten svet, do ktorého sa narodil.
Martin Šimečka:
Anton Srholec bol jednou z mála slovenských osobností, ktoré spĺňali našu predstavu o tom, akí by sme chceli byť, keby sme na to mali odvahu a vieru.
Štefan Hríb:
Je len zopár ľudí, bez ktorých si neviem predstaviť Slovensko. Jedným z nich je Anton Srholec. On, vždy ponižovaný a odsúvaný, komunistami aj vlastnou cirkvou, urobil zo svojho života zázrak, keď trápenie stále znovu premieňal na lásku. Je hriechom tejto krajiny, že on sám ju dostáva plným priehrštím až teraz.
Michal Kaščák:
Bol to jeden z najsvetlejších, najotvorenejších, najprajnejších ľudí, akých som stretol vo svete a svojím spôsobom aj najliberálnejších v tom najlepšom zmysle slova. Mal rád ľudí, slobodu a doprial ju každému. Zároveň vedel, že je to krehká vec, o ktorú môžeme kedykoľvek prísť, a preto bol stále v strehu a stále aktívnym človekom.
Ľudmila Kolesárová:
Celý jeho životný príbeh v každom jednom bode môže byť pre nás veľmi inšpiratívny. Ako sa vrátil na Slovensko v čase, keď ho iní opúšťali, a ako sa vyrovnal s utrpením v čase komunizmu a aj so svojou alma mater cirkvou a aj s problémami, ktoré s ňou mal.
Pišta Vandal Chrappa:
Anton Srholec bol recyklátor človečenstva.
Robert Roth:
Bol zosobnením Wojtylovej vety Nebojte sa. Slovo strach nemal vo svojom privátnom slovníku. Počas debaty, ktorú sme viedli medzi štyrmi očami o morálke, akoby otváral drobnučké privátne klietočky strachu, strach z nich vyletel, a tým tie klietočky stratili opodstatnenie.
Karol Lovaš:
Uveril v kresťanstvo, ktoré sa nežije v kostoloch, ale vonku za múrmi.
Miroslav Kocúr:
Jeho kresťanský životný postoj spájal občiansku angažovanosť kresťana a kritické myslenie na slovenské pomery nezvyčajne otvoreným spôsobom. …Jeho život predstavuje kresťanstvo ako príťažlivú a aktuálnu alternatívu aktuálne prázdneho náboženského ritualizmu a politického oportunizmu.
.-*0*-.
Postreh Ondreja Prostredníka (zdieľané na facebooku):
Anton Srholec bol napriek svojej veľkosti, alebo možno práve kvôli nej, disidentom vo vlastnej cirkvi až do svojej smrti. Obávam sa, že žiaden evanjelický biskup na pohreb neprišiel práve preto, prečo tam nebol ani arcibiskup Zvolenský. Ľuďom, ktorí sú svojou službou a postojmi Živou výčitkou spupnosti svojich hierarchov, hierarchovia úctu neprejavujú. Ani poslednú. A to je veľmi smutné.
.-*0*-.
Komentár Karola Lovaša v Denníku N:
Intuitívne vytušil, že Kristovo učenie sa nedá nadiktovať. Vnútiť. Možno ho však žiť. Antonio nám všetkým ukázal ako. Vďaka zato. Bez takých ako on, by bol katolicizmus iba ďalším z radu nepotrebných –izmov.
.-*0*-.
O sne podľa Antona Srholca píše Miro Kocúr v denníku SME:
Jeho sen o Slovensku mal svoju duchovnú, no aj občiansku dimenziu, ktorá však budila aj čosi ako nedôveru v občianskej spoločnosti. On sa totiž nebál hovoriť v novej spoločenskej realite aj o viere, Bohu a spoločenstve veriacich, cirkvi, kresťanstve. Nehľadal skratky, lebo vedel, že večnosť nás všetkých „dobehne“.
.-*0*-.
Text Márie Vrabcovej v denníku SME o tom, ako António rozdával nádej:
Aj on (António) sám vnímal cirkev ako inštitúciu ustavičnej pomoci – azda preto dokázal tak ľahko nájsť vlastnú cestu aj po tom, keď už videl, že všetky inštitucionálne sú zatarasené. Stal sa osobnou inštitúciou, patrónom bezdomovcov – ako on sám povedal, vždy len na jeden deň. Nechcel ich spasiť, dokonca ani priviesť k Bohu, lebo veril tomu, že k Najvyššiemu vedie cesta iba z vlastného presvedčenia.
.-*0*-.
Čo zaznelo na pohrebe Antona Srholca 12. januára 2015 v Blumentáli v Bratislave
Zo slova Daniela Pastirčáka:
Keď som prvý raz videl Bergólia, vo chvíli keď sa stal pápežom Františkom, ako vstúpil na balkón nad Námestím svätého Petra a čakajúci zástup oslovil: „Bon giorno“ a potom zhromaždených poprosil aby ho požehnali, vravel som si: „Koho mi ten človek, pripomína, kde som už takého človeka videl?“ Vtom mi to doplo… Jasné! Celkom ako António. Ten človek plný čírej ľudskosti mi pripomína Tónka Srholca.
Zo slova Jána Sucháňa:
Tonko miloval slobodu, pravdu, spravodlivosť. Veľa si pre ne v živote vytrpel a prestál. Aj to ho priviedlo, pomohlo mu k tomu, aby sme dnes mohli povedať – ako to počúvam zo všetkých strán – „Srhole, bol dobrý človek“. Dodávam, Tonkovi sa život naplnil, vydaril, Tonko bol Boží človek. Podarilo sa mu v živote zintegrovať to, čo sa dnešnému, modernému človekovi často rozpadá. A ja ďakujem nebu, že sme sa mnohí, niekedy možno len ako pocestní a smädní, mohli „napiť“ živej vody zo studne jeho slov.
(Daniel Pastirčák pod text na facebooku napísal: Janko bol preložený z Bratislavy, lebo poskytol kostol Tónkovi Srholcovi. Koniec sa stretá so začiatkom.)
Z príhovoru Františka Mikloška
Lúčime sa dnes s človekom, ktorý napriek tomu, že nemal žiadnu moc, významne poznačil Slovensko v tejto ére. S človekom, ktorý nám ukázal, že život v pravde a slobode, čin a slovo majú nakoniec rozhodujúcu váhu.