Na veľkonočné otázky odpovedajú autorka a autori nekázní Denníka N:
Všetky odpovede si môžete prečítať, alebo vypočuť nahraté ich vlastným hlasom.
1. Žijeme ťažké časy. Pandémiu strieda vojna. Mnohých prepadá beznádej a možno ako Ježiš na kríži vnútorne kričia: Bože, Bože prečo si ma opustil? Opustil nás Boh?
Podľa biblie to Boh vo svojej večnosti nevedel bez nás vydržať. A tak sme tu, rovnako ako on. Nikdy nebudeme úplne vedieť ako to bolo s Bohom na počiatku, ani ako to s ním bude až naveky vekov amen. Dakedy cítime jeho blízkosť, inokedy klesneme na dno a ešte aj to dno sa s nami prepadá. Boh len mlčí a stále opúšťa. Keď mu to spolu s Ježišom vykričíme na nebesá ako oprávnenú sťažnosť, aj tak bude len mlčať. Alebo že by predsa nie tak celkom? Zatmenie slnka, búrka, otvorená zem a franforce z chrámových záclon, ktoré mali zneprístupniť tajomstvá. Alebo ranný jarný vánok, vôňa kvetov, švitorenie vrabcov a rozhovory žien, čo sa idú postarať o mŕtvych. Ten Opustený, nebol ani tam ani tam, a my sa pokúšame veriť, že v jeho príbehu Boh predsa len nemlčí.
2. Hlavnou postavou veľkonočného príbehu je Ježiš, ale ten príbeh má aj mnoho zaujímavých vedľajších postáv. Napríklad zradca Judáš a jeho 30 strieborných, alibista Pilát umývajúci si ruky, či zbabelec apoštol Peter, ktorý svojho učiteľa trikrát zaprie…
Ak by ste mali upriamiť pozornosť, na niektorú z vedľajších postav Veľkonočného príbehu, ktorá by to bola a prečo?
Do vyznania viery sa Pilát dostal ako Pilát do kréda. To nie je tak, že by sa tam dostal omylom a náhodou ako slepé kura k zrnu. Jeho tam zamontovali. Možno len ako poznámku, aby sme vedeli, na ktorú veľkú noc sa to stalo. Možno chceli zhodiť vlastnú vinu na cudzinca. Tak či tak, táto vedľajšia postava do kréda nepatrí. Chcem, aby sme otvorili bočné dvierka a Piláta nimi vyšupli z príbehu von. Dátum nech dajú biblickí vedci do odkazov a do kréda by sme mali po pravde napísať, že ho nechali zabiť najvyšší náboženskí úradníci a kolaboranti s okupačnou mocou.
3. Má príbeh o Ježišovom zmŕtvychvstaní význam aj pre tých, ktorí mu neveria?
Len zriedka zomrieme v pokoji a zunovaní vekom. Väčšinou však na choroby a úrazy alebo násilie. Sem tam sa vyliečime, občas unikneme katovi. Otvorí sa nám nový život, ktorý môže pokračovať tam, kde sa ho nepriaznivé okolnosti pokúsili skončiť. Za tisíce rokov ľudského príbehu sa nám opakované vstávanie zo smrteľnej postele stalo dôkazom, že by to tak mohlo fungovať aj s definitívnou smrťou. Keď už telo páchne hnilobou Lazarovho hrobu, alebo keď ho zvesia z kríža po rane istoty kopijou do srdca.
Zmŕtvychvstaniu sa dá veriť aj takto biologicky, lebo je to súčasť našej skúsenosti. Biblickí spisovatelia prevzali svoje nádeje od apoštolských svedkov a my od nich. Zmŕtvychvstanie v náboženskej tradícii závisí od svedkov nádeje, nie od konkrétnych zázrakov vzkriesenia mŕtvych. Lebo zdieľame rovnakú túžbu, aby človek ako Ježiš, nemohol len tak zomrieť a navždy zmiznúť. A aby sme v to smeli dúfať aj pre seba. Preto lámeme veľkonočný chlieb, preto dávame kolovať veľkonočný kalich, aby tí čo trpia, mali nádej na plný život.
Ak predstavitelia náboženských spoločenstiev vyzývajú na nivočenie inej krajiny, vyvražďovanie a násilné obracanie, nebudú už nikdy mať nárok, aby vyslovili – Veľká noc.