Pápež František celebruje sv. omšu na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Foto – TASR/AP
Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast.
Dnes sa v Ríme skončí celosvetová katolícka „synoda o synodalite“. Pri jej príprave vyjadrili piati kardináli preventívne svoje pochybnosti (dubia) o prípadných inováciách, ktoré by synoda mohla priniesť. Napr. či by v budúcnosti mohla cirkev prijať učenie, ktoré by bolo v rozpore s predchádzajúcim učením a cirkevnou morálkou. Či bude možné požehnať párom rovnakého pohlavia a svätiť ženy. Či bude mať Synoda väčšie právomoci ako pápež a kolégium biskupov. Alebo či možno pri spovedi udeliť rozhrešenie aj bez vyslovenej ľútosti a pokánia.
Od pápeža Františka však neočakávali vysvetlenie. Pochybnosti formulovali na spôsob piatich referendových otázok s možnosťami odpovede áno/nie. Františkovi nastavili pascu, do ktorej by sa mohol buď chytiť ako heretik, alebo im dať za pravdu. Od roku 2016 to skúšali už viackrát v mierne premenlivom obsadení signatárov. Pozornosť vzbudila najmä akcia v lete 2017, v ktorej varovali pápeža synovským napomenutím pre šírenie herézy (Correctio filialis de haeresibus propagatis).
Tentoraz bolo pre nás zo strednej Európy prekvapením, že sa nepriamo pridal aj kardinál Duka. Jeho dubia mali 10 otázok a týkali sa svätého prijímania rozvedených a znovu zosobášených.
Pápež František však zaskočil úplne všetkých, keď v spolupráci s Dikastériom pre náuku viery odpovedal celou vetou, síce diplomaticky, ale nekľučkoval. Pokojne vysvetlil, že cirkev nemá uzatvorené rastové chrupavky a v témach, ktoré boli obsahom otázok, sa doteraz stále vyvíjala a bude sa vyvíjať aj v najbližšej budúcnosti.
Prekvapilo ma, že mnoho ľudí ešte zaujíma, čo si myslí pápež a že tento pápež učí otvorenejšie aj v úradných dokumentoch, nielen v bonmotoch s novinármi na palube svojho špeciálu.
Uvedomil som si ako veľmi pošteklil moje liberálne ucho. A súčasne, že so skostnatelizmom väčšinovej úradnej cirkvi to nemôže spraviť nič. Tí, čo vyjadrili pochybnosti, sa nevychýlia zo svojho kurzu, ani keď hoci aj pápež. Na druhej strane priznávam, že ak by pápež na všetky dubia odpovedal nie, nespravilo by to zo mňa konzervatívca.
Prečo je to tak, že hoci aj zvoláme synodu, nevieme sa rozprávať! Príbeh dubií mi prichodí ako keby vo futbale pápež zakopol loptu za tribúny, kde sa z nej potešili malí chlapci. A prešibanejší hráči sa dožadujú kontumačného víťazstva. Na oboch stranách si s evanjelistom Lukášom povedia, že ak nepočúvajú prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal (Lk, 16,19-31).
Z odpovedí Dikastéria a pápeža Františka som si vzal dve myšlienky.
V odpovedi na prvú otázku piatich kardinálov hovoria: Cirkev musí neustále rozlišovať, čo je podstatné pre spásu a čo je druhoradé alebo menej priamo súvisiace s týmto cieľom. So zaujatím si spomínam, čo uviedol svätý Tomáš Akvinský: „Čím viac sa zostupuje k jednotlivostiam, tým viac narastá neurčitosť“. (Summa Theologiae I-II,q.94,art.4; Amoris laetitia, 304).
Dukovi na 10. otázku Jak postupovat, aby byla upevněna vnitřní jednota, ale zároveň nebylo narušeno řádné magisterium církve? odpovedajú: Bylo by vhodné, aby se biskupská konference dohodla na určitých minimálních kritériích, aby bylo možné realizovat podněty z Amoris laetitia, které by pomohly kněžím v procesech doprovázení a rozlišování ohledně možného přístupu ke svátostem některých rozvedených osob v novém svazku, aniž by byla dotčena legitimní autorita, kterou má každý biskup ve své diecézi. Podčiarkol som si vetu: dohoda na určitých minimálních kritériích. Tak toto by bol veľký pokrok. Teológovia II. vatikánskeho koncilu vedeli, že teoreticky sa to dá. Pápež Ratzinger odmietol dohodu na spoločnom minime ako relativizmus. Povzbudivé je, že pápež František sa vracia k téme spoločného konsenzu a odporúča ho ako návod na prekonanie napätia medzi konzervatívnejšími a liberálnejšími frakciami biskupských konferencií. Ak si to biskupi osvoja, ak to vyskúšajú na sebe, až sa to naučia, snáď sa otvoria aj mnohým, ktorých teraz vystavujú útlaku a prenasledovaniu namiesto hľadania spoločného minima.