Popolcová kontemplácia

Popolcová streda vo mne...

 

A vidíš
aj nejaké svetlo
v tomto oceáne
tmy?

Počujem otázku
blízkej duše.

Vlastne
ju cítim.

K počudovaniu
áno.

Veď
predsa vtedy
keď vidím
ľudský úsmev
nezištný

adresovaný svetu
či mne
na tvári.

Vôňu
večerného vzduchu

pokoru
jesene
i
nádej jari
a
božské víno
v pohári.

Či očarenie
v
tvárach  detí

ktoré hry
farieb a svetla
zakliali
na okamih
v šťastí.

Obetavosť
rodičov
čo zriekajú sa
často
vlastných slastí.

To predsa nie je
o Ničom.

Samozrejme
u mňa vtedy
ak
odohráva sa to
v posvätnom.

Kde miliardy
vylisovaných námah

očarenia

jasu

bolestí
a snáh

sa
v Tajomstve Premenenia

v nektár Boží
menia.