Ahoj, Jožko,
Prajem Ti čas uzdravovania. Nepíšem Ti ako “zdravý” “chorému”. Sám som zranený, často krvácam a túžim po uzdravení. Vnímam, že toto uzdravovanie prichádza. No z nejakého dôvodu sa deje nie cez duchovné čajíčky, vitamíny, a natrasenie vankúša od maminky. Deje sa skôr experimentálnou liečbou, ktorá ide na hranu medzi uzdravením alebo zhoršením zdravotného stavu, medzi oživením a zomretím. Priznávam sa, takýto život na hrane je dobrodružný, adrenalínový, podstatne položený na viere. No som z neho občas veľmi unavený, ubolený, moje myšlienky bývajú tiež temné. Prirovnal by som to k užívaniu antibiotík. Niečo, čo je na prvé poznanie akoby proti životu, no v skutočnosti to život zachraňuje. Problémom je, že táto medicína nám nie je podávaná v bezbolestných tabletkách. Je nám aplikovaná prostredníctvom injekcií, ktoré majú veľké ihly. Sú približne vo veľkosti veľkého klinca… Vtedy prichádza na rad Ševčíkovo pravidlo pre extrémne situácie: prežiť tento deň fyzicky :).
Drž sa Jožko. Zdá sa mi, že biblické príbehy najmä Starého Zákona sú archetypmi pre Tvoje životné príbehy.
Stále viac som si istý, že najdôležitejší boj v živote kresťana je zápas o vlastnú vieru v Boha v kontexte životných okolností, na spôsob zápasov prorokov, sudcov, kráľov. Je to zápas o vieru v živého reálneho Boha, ktorý je iný, než všetko, čo si môžeme predstaviť (aj teologicky opísať…). Áno, je iný (aj než sú naše predstavy a prežívania lásky). Vyjadrenie, že Boh je láska, pre mňa neznamená, že je milujúci na spôsob milovania sa ľudí. Veď aj naše slovo “láska” je len pokusom o vyjadrenie niečoho, čo ak prichádza ku svojej podstate, zostáva nevysloviteľným, mystickým dobrom, ktoré však nutne nepotrebuje mystické skúsenosti. Stačí mu obyčajná ľudská ľudskosť: telo, rozum a srdce na správnom mieste resp. na ceste ku správnemu miestu.
Kým teda Boh naozaj je? Čo to znamená, že je láskou? Vydal svojho Syna kvôli nám, aby nás zachránil, spasil. Aby sme mu verili, že ide až za extrém seba samého.
Zatiaľ som sa dostal k presvedčeniu, že ultimatívnou formou spásy nie je nebo. Situácia, keď “už je vymaľované”. :). Nebo je kúpenie si mercedesíka po rokoch odriekania si a šetrenia na životnej poistke 🙂 Spása je však primárne Božie sprevádzanie človeka na ceste. Spása, ktorá sa neudeje až potom raz, ale ktorá sa deje teraz. A deje sa v zomieraní. Je to najťažšie a najbolestivejšie a zároveň najpotrebnejšie v živote: dokázať zomrieť. Nie na spôsob samovraždy: tá je únikom od čohosi, čo je neživejšie než smrť. Zomieranie pre život je ježišovskou alternatívou. Čo však znamená tento prvoplánový oxymoron, ktorý v sebe skrýva hlbokú harmóniu, zatiaľ nedokážem rozmeniť na drobné.
Zdá sa mi, že najplnšia charakteristika kresťanstva je to, že je cestou. Milujem vyjadrenie, že je Cestou. (Ježiš: “Ja som cesta” (Jn 14,6). Na nej je občas nádherne a občas je potrebné aspoň fyzicky vstať a pohnúť sa ďalej (s krížom).
Maj sa požehnane, Jožko.
S pozdravom
Juraj