Obrázok: http://www.e-obce.sk/obec/nemecka/fotky/90.html
Pred niekoľkými týždňami sme cestovali s mojou manželkou Zorkou okolo dediny Nemecká. Ktorí poznáte cestu z Podbrezovej do Banskej Bystrice viete, že pri ceste stojí pamätník obetiam SNP. Je to vápenka, pec pôvodne postavená na pálenie vápna. Slúžila však aj na likvidáciu cca 900 známych obetí pozvážaných z okolitých dedín v rámci nemeckých a slovenských represálií spojených s potlačením povstania. Na tejto udalosti je zarážajúce, že hoci príkaz k vraždeniu vydalo gestapo, popravu vykonávali Slováci: príslušníci Hlinkovej gardy. Poznáme ich mená. Neboli to teda nejaké anonymné prízraky z osád uprostred lesov, ktoré dnes už neexistujú a nikto nevie, kde sa nachádzali. Boli to ľudia z mäsa a kostí, obyvatelia slovenských dedín a mestečiek. Popravy v Nemeckej, podľa miestnych pamätníkov, boli vykonávané nielen zastrelením, ale gardisti hádzali ľudí do vápenky aj zaživa. Dokonca sa v miestnej krčme jeden z gardistov chválil, že do vriaceho vápna hodil 6 mesačné živé bábätko…
Pýtali sme sa, kde nastal ten zlom, kedy ľuďom v gardistických uniformách preplo a z normálnych členov spoločnosti, hoci v tom čase skúšanej vojnou, sa stali vraždiace monštrá? No nie také na spôsob zakečupovanej postavy z niektorého filmu Quentina Tarantina, ale viac sa ponášali na uhladeného inteligentného Hannibala Lectera z filmu Mlčanie jahniat. Veď si len predstavme, že chlapík sa ráno prebudí, umyje a oholí sa, dá si cigaretku s kávou, potom raňajky, prehodí pár slov s manželkou a deťmi, oblečie si gardistickú uniformu, ide do “práce”, počas ktorej vlastnými rukami zastrelí niekoľko ľudí. Večer sa vráti z práce, pobozká svoje deti, žene dá zlatú retiazku, ktorú predtým vzal inej žene, skôr, než jej strelil pištoľou do zátylku – možno dokonca pred očami jej detí – navečeria sa, popočúva rádio, možno si prečíta nejakú modlitbu z JKS, v nedeľu ide na omšu, na prijímanie … Svoju “prácu” robí tak presvedčivo utajene, že ani jeho vlastná žena a deti netušia, o čo v skutočnosti ide. Veď je známy prípad, že sa v roku 1997 prisťahovali do Kremničky dcéra a syn Jozefa Nemsilu. Presne toho Jozefa Nemsilu, ktorý velil gardistickému komandu, ktoré v roku 1945 vraždilo v Kremničke. Nemali potuchy, kto bol v skutočnosti ich otec a keď sa dozvedeli o jeho dvojitej identite, z Kremničky sa odsťahovali.
Na otázku, kde nastal a aj naďalej nastáva tento bod zlomu v ľudských osobnostiach, odpovedá známy psychiater a neurológ Viktor E. Frankl vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života. Napísal ju po svojom prepustení z Osvienčimu. Opisuje v nej svoje zážitky a pozorovania židovského väzňa a ponúka čitateľovi zarážajúcu psychoanalýzu osôb z prostredia koncentračného tábora. Frankl tvrdí, že spoločným menovateľom, ktorý sa podpísal pod osobnosti organizátorov a realizátorov zverstiev v koncentrákoch bol pocit nadradenosti ich výnimočného povolania. Esesáci boli povolaní potlačiť svoje svedomie, city, náboženské presvedčenie, svoje osobnosti v mene väčšieho dobra, ktorému uverili: v mene nadradenosti árijskej rasy a nemeckého národa, ktorý má priniesť svetu nový poriadok, novú dokonalosť.
Nie, nebola to úchylka sadizmu, ani iná porucha osobnosti, ktorá viedla ľudí, ba celé národy ku zmene ľudských postojov na neľudské. Bolo to presvedčenie o vlastnom povolaní, ktoré je posvätnejšie, než čokoľvek iné na svete.
Myslím si, že takéto presvedčenie o vlastnom povolaní má zčasti veľa dočinenia s hladujúcim egom človeka, ktoré zrazu dostane obrovskú porciu vlastnej výnimočnosti alebo účasti na výnimočnosti iných. Za mnohými veľkými pohybmi v dejinách ľudstva je možné nájsť práve tento psychologický základ. No človek nie je tvorený iba psychologickými vzorcami. Sme súčasťou súhry okolností, vplyvov modelov správania, vlastných rozhodnutí a postojov a rozhodnutí a postojov ľudí a života okolo.
Podobne pri zaoberaní sa kňazským či zvláštnym kresťanským povolaním k niečomu výnimočnému je jednoduché skĺznuť do fanatizmu a zároveň zostať biblickým kresťanom. Ako subtílne možno prepašovať vlastné ego do kresťanských postojov označených nálepkou “vznešené, výnimočné, nadštandardné”… Aká je to dokonalá kamufláž, ktorá vystupuje pod značkou pokory a vzdania sa samého seba kvôli veci evanjelia a cirkvi. No v skutočnosti ide o geniálnu lož, ktorej sme schopní sami uveriť a v ktorej nami hýbe nie pokora pred Bohom, ale úplný opak: naša vlastná pýcha, postoj nadradenosti a ješitnosť. Výstižne to povedal Al Pacino alias John Milton, z ktorého sa vykľul inkarnovaný diabol vo skvelom filme Diablov advokát: “Ješitnost je rozhodně můj nejmilejší hřích.” Je dôležité poznamenať, že ide o záverečnú vetu filmu. Je to odkaz nám všetkým. Na každý deň.
Ak by som skončil svoje zamyslenie v tomto bode, zostalo by antropologickou sondou do problematiky povolania z perspektívy jeho možnej zvrátenosti. Táto perpektíva by takto mohla legitímne hodiť do jedného vreca napr. vojvodcu Attilu, Alexandra VI., Hitlera či Stalina. V dejinách sveta sú výnimočné osobnosti, ktoré zmenili chod dejín, no za cenu bolesti a smrti.
No čo s takými osobnosťami ako matka Tereza, Maximilán Kolbe, Albert Schweitzer, Damian de Vesteur atď, ktorých inšpirácia leží niekde inde?
V čom spočíva rozdiel medzi odvolávaním sa na povolanie u nacistického esesáka a na povolanie u rehoľnej sestričky pracujúcej na misii v Južnom Sudáne? V istom zmysle slova ide obom o záchranu života. Nacista vníma, že je povolaný zachrániť život svojmu národu, svojej rase a k tomu musí pre svojich vytvoriť životný priestor. Aby ho vytvoril, je potrebné odstrániť nižšie rasy: uvoĺniť dediny a mestá, domy, školy, ihriská, fabriky. Vyrúbať les a nebrať ohľad nielen na triesky, ale ani na drevo. V mene “vyššieho” princípu, ktorého sa cíti byť súčasťou, sa odhodláva urobiť dramatické rozhodnutie voči sebe samému a posúva svoje človečenstvo do roviny, o ktorej si myslí, že do nej už svedomie a ľudskosť nesiaha. Tú totiž naviazal iba na “svojich”. A tak je človekom iba k niektorým a je neľudský k ostatným. Podobnosť medzi zmieňovanými esesákmi a napr. stredovekými inkvizítormi strkajúcimi kríž na dlhej palici (aby sa sami nepopálili) pred tvár horiaceho človeka vreštiaceho od bolesti na hranici, nie je náhodná.
Povolanie oživovať v sebe nikdy nenesie povolanie k zabíjaniu (aktívnemu i pasívnemu) iných. Takto chápané povolanie je lož. Je o to klamlivejšia, že sa evidentne v histórii a žiaľ aj v súčasnosti stáva súčasťou dokonca nábožensko politického systému. Ako inak si možno vysvetliť ponuku cirkvi na Slovensku podporenú populistickým postojom niektorých politikov, keď pred časom oznámili, že ponúknu azyl iba kresťanom utekajúcim zo Sýrie? Samotní kresťanskí hierarchovia a politici odkomunikovali, ktorým deťom, mužom a ženám zachránia životy a ktorých nechajú zomrieť. Niežeby oni sami boli aktívnym spôsobom pôvodcami nešťastia v Sýrii a boli priamo zodpovední za životy a smrť tamojších obyvateľov. To nie. No sekundárne, aby mohli mať miesto v lietadlách kresťanskí utečenci, nekresťania museli zostať na miestach, kde ich čaká smrť. Toto nie je ježišovský postoj. Matka Tereza nezbierala na uliciach Kalkaty zomierajúcich bedárov na základe ich krstného listu. Vnímala ich ako ľudí, svojich bratov a sestry na univerzálnom základe ľudskosti, nie na základe náboženskej ohraničenosti. Tak isto to robil a učil Ježiš Kristus. Vytváral síce relatívne uzatvorenú skupinu apoštolov a učeníkov, no jej uzavretosť nebola na spôsob náboženského ohraničenia na “našich” a “tých druhých”. Zbor apoštolov bol zhromaždený na spôsob zhromaždenia životodárnej energie, ktorá sa má rozprsknúť do univerza na spôsob veľkého tresku, ktorý na počiatku spôsobil vznik vesmíru a dodnes ho podporuje. V tejto perspektíve je dôležité skonštatovať, že všetky náboženské kresťanské rozdelenia a ich udržiavanie je opačný pohyb, než o akom hovoril Ježiš ku svojim apoštolom. Identifikačný znak kresťana je hlásenie sa k Ježišovi Kristovi, Pánovi prostredníctvom viery a z tejto viery prameniace skutky lásky a milosrdenstva. Teológia a jej stúpenci, ktorí smerujú z jednotlivostí a zložitostí života a sveta k tomuto “veľkému tresku” Evanjelia, sú ježišovskí apoštoli a reprezentanti ježišovskej teológie. Som presvedčený, že práve pozvanie a vnorenie sa do životodárneho prúdu Evanjelia prúdiaceho co celého sveta (a teda nie iba ku “svojim”) je podstatou toho, čo voláme kresťanským a kňazským povolaním. Je povolaním k oživovaniu a záchrane na spôsob dobrého postiera zachraňujúceho jednu zatúlanú ovečku, nepočítajúci možné prijateľné percentá strát kvôli “záchrane” väčšej “veci”. “Nebojí sa zanechať pre tú jednu deväťdesiat aj devať..” (vianočná pieseň, JKS).
Čím iným, ako prihlásením sa k Ježišovi a jeho Evanjeliu bolo vyhlásenie pápeža Františka počas mládežníckej vigílie pred tohtoročnou Kvetnou nedeľou? František hovoril o pripravovanej biskupskej synode, ktorá sa má venovať mladým. Povedal: “Nebude to synoda, ktorá sa bude týkať iba mladých zhromaždených a organizovaných v katolíckych asociáciách. Bude to synoda pre všetkých mladých: aj pre tých, ktorí nie sú praktizujúci kresťania, aj pre tých, ktorí sú agnostici a dokonca aj pre tých, ktorí o sebe hovoria, že sú ateisti. Bude to synoda pre všetkých mladých.” S úžasom som počúval slová nášho pápeža povedané s rozhodnosťou a presvedčením o tom, že teraz hovorí ako Ježišov apoštol. Čo s jeho slovami a rozhodnutím urobia ostatní apoštoli v jeho okolí, uvidíme. Či budú apoštolmi Ježiša Krista, ktorý je dobrým pastierom, alebo apoštolmi kresťanskej politickej kultúry, ktorá dokáže prižmuriť oko aj nad nejakou tou stratou: od jednotlivcov až po celé skupy “tých iných”?
Prihlásenie sa k Ježišovi a jeho povolaniu však nie je predmetom pozorovania “tých druhých”. Je to záležitosťou každého z nás. Veď všetci sme povolaní byť pastiermi a pastierkami a všetci potrebujeme pastierov a pastierky.