Milí naši,
na okamih medzi jasličkami a hrobom sa ukážeme v okienku vesmírneho orloja. Tými pár chvíľami meriame význam nielen nášho života, ale aj celého vesmíru.
Svoju vieru vykladáme príbehom Ježiša. Začína sa scénou narodenia do netradičnej rodiny a končí sa tiež netradične nádejou, že náš život má zmysel. V nedeľnej nekázni sme to vyjadrili ako plné jasličky a prázdny hrob.
Tak vám teda všetkým zo srdca želáme plné jasličky.
Požehnané Vianoce 2019 prajú
Križanovci
Priateľ sa vrátil z púte do Santiaga de Compostela. Mal zriedkavú možnosť posedieť viac ako 10 minút a úplne sám pred relikviárom Jakuba apoštola v krypte katedrály. Ako mnoho súčasníkov ani on už nepredpokladá, že by v tej zdobenej skrinke boli doslovne a dotelesne Jakubove kosti. Apoštola tam však cítil. Určite bol na tom mieste prítomný, hoci inak. Za vyše tisíc rokov ho tam milióny pútnikov ako keby nanosili. Kosti nie sú to najdôležitejšie, viera prenáša.
V archeológii sa donedávna používala na datovanie organických látok predovšetkým fyzikálna rádiouhlíková metóda (C14). V prípade relikvií slúži za posledných 50 rokov najmä na spochybnenie ich pravosti. Vie určiť vek organických súčastí ako sú kosti, drevo, papier a tkaniny. V rámci nášho letopočtu (anno domini po Ježišovom narodení) funguje spoľahlivo.
Ostatných 10 -20 rokov k tomu pristúpila DNA analýza, ktorá vie na základe genetickej štruktúry rozlíšiť vzorky zvieracích tkanív od ľudských. V prípade ľudských vzoriek vie odhadnúť, odkiaľ pochádzal ich darca. Ani by som veľmi nepreháňal ak poviem, že porovnaním mitochondriálnej DNA vieme zistiť, či vzorka Ježišovej krvi z turínskeho plátna a vzorka sĺz z obrazu Panny Márie Trnavskej potvrdzujú, že ide o syna a matku. Mitochondriálna DNA sa totiž dedí skoro výlučne po praslici. Metóda má veľkú výhodu aj v teologickej a cirkevno-právnej rovine, lebo nepotrebuje riešiť paternitu. Zaoberá sa len matkou a nezisťuje, kto bol otcom.
Dakedy netreba C14, ani DNA, ale vystačíme s kritickým myslením, ako sa dnes hovorí sedliackemu rozumu. Vo viedenskej galérii Albertina končí výstava diel Albrechta Dürera. Jeden z vrcholov zbierky predstavuje apoteóza 10.000 umučených rytierov. S istotou je to rozprávkový príbeh, legenda bez kriminalisticky preukázateľných tiel. Vymysleli ju v 12. storočí na marketing križiackych výprav. Dnes by DNA- analýza určite nepreukázala 10.000 vzoriek mučeníkov. Ale relikviár bol ozdobou Zámockého kostola vo Wittenbergu, keď na jeho bránu pritĺkol Martin Luther svoje tézy a mimo iného spochybnil uctievanie ostatkov svätých. Kvôli rodovej rovnováhe treba povedať, že rovnako neúspešne by dopadla aj DNA-analýza relikvií 11.000 panien sv. Uršuly, ktoré boli legendárne umučené utopením v kolínskom zálive Rýna.
Odrazím sa od priateľovej skúsenosti, keď meditoval v krypte plnej Jakuba bez ohľadu na to, či a čím je vyplnený relikviár. Ako by to mohlo byť s najikonovatejšou ikonou, s Ježišovou relikviou?
Nie je možné, aby sa na Slovensku organizovala putovná výstava s telesnými ostatkami Ježiša, ako to bolo s Teréziou z Lisieux alebo s Vincentom de Paul. Ježiš vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesia úplne komplet, vrátane svojho osláveného tela. Nenechal tu ani jedinú bunku, ani jediný fragment DNA, ani jediný nukleotid. Vo svete sú na uctievanie k dispozícii falzifikáty: pôrodnícky vzaté pupočná šnúra; prakticky vzaté povojníček a plienky; evolučne vzaté predkožka z obriezky a mliečne zuby; v mučeníckom finále Veronikina šatka alebo krv ecce homo, čo z jeho rán striekala dookola.
Nie nie nie! To už nefunguje. Takto dnes Ježiša na adventné trhy neprinesieme. Ani v Bratislave ani vo Viedni.
Ja dúfam, že som veriaci. S Vianocami sa mi spájajú dve relikvie. Plné jasličky a prázdny hrob.
Tento článok bol napísaný ako „nedeľná nekázeň“ Denníka N.