Foto N – Tomáš Benedikovič
Jedno sobotné ráno ma zobudilo a vlastne aj vyľakalo rázne búchanie na dvere. Starý pán sused ma žiadal o pomoc, lebo manželka nevstáva a už musia ísť na trh, nakupovať. Letmý pohľad už od prahu dverí naplnil moju predtuchu. Jeho pani v noci zomrela.
Pán čakal, že splním zadanie. Stále rozprával, že im to chvíľu trvá, kým sa vychystajú, a zrejme bol nervózny, že tam len tak stojím. A to som si len musela počkať, kým ma pustí k slovu. Snažila som sa mu tlmočiť, čo vidím, informovať ho, čo treba urobiť… A zároveň som videla, že najprv – najprv s ním treba zvládnuť ten šok. Stále totiž opakoval, že prídu na tržnicu neskoro.
Do kontaktu s realitou sa ho podarilo uviesť až potom, keď prišiel lekár a dovolala som sa jeho vzdialenej príbuznej. A hodnú chvíľu ešte trvalo, kým prijal, že ďalší deň a ďalší život bude musieť byť iný.
Odvtedy ubehlo veľa rokov, no v dianí toho rána stále nachádzam paralely. Starý pán sused mal na paralýzu právo, vyplývajúce z veku a zásadnej životnej straty.
Niekedy sme ako on. Ak po všetkom, čo sa okolo nás dialo a deje, snívame, že budeme môcť jednoducho žiť ďalej tak ako predtým, mýlime sa.
Kým bude časť spoločnosti zanovito popierať fakty a odmietať vnímať, o čo všetko v ostatných týždňoch, mesiacoch a rokoch prichádzame, budeme sa motať po slepých uličkách. „Nieto nič tajného, čo by sa nevyzvedelo, nieto nič skrytého, čo by nevyšlo najavo,“ hovoril Nazaretský svojim followerom.
Zlo sa dlho pretvaruje, je slizké ako had; nedá sa tak ľahko prichytiť a istý čas trvá, kým ho identifikujeme. Schováva sa aj za kŕčovitými úsmevmi pasívnych agresorov, znechucuje, klame a zavádza.
Ale raz sa ukáže. Vyjaví. To sa už stalo. Deje sa to. Už to musíme vidieť, vedieť konštatovať a podľa toho sa zariadiť, konať.
Pohŕdanie odbornosťou, ohýbanie práva, výsmech tým, čo sa nechcú vzdať hľadania pravdy, arogantné vystupovanie mocných, ktorí si mandát pre službu ľuďom zamieňajú za žezlo autoritatívnych vládcov, bratríčkovanie a fotenie s vrahmi, čo pustošia susednú krajinu, a na druhej strane opatrnícke, alibistické mlčanie a autocenzúra – to všetko je rýchlou cestou do pekla ľahostajnosti, nenávisti a vraždenia. K ďalším a ďalším stratám. K smrti slobody, radosti, lásky. Často s nehanebným zneužívaním Božieho mena a omieľaním fráz o kresťanských hodnotách.
Od vraždy Jána a Martiny uplynulo 7 rokov. Stali sa obeťami Jánovho dôsledného zápasu o pravdu a spravodlivosť. Bola jeho odvaha sprostredkovať realitu, odhaliť biznis mocných, naivitou? Mal sa radšej chrániť? Byť radšej ticho? Mal sa spoľahnúť na to, že jedného dňa zasiahne Pán Boh a vtedy pravda vyjde najavo?
Čo sa v nás a medzi nami od februára 2018 zmenilo? Čo ešte nami vôbec pohne?
Ich vražda nesmie ostať iba spomienkou na ich obeť. Musí nás iniciovať ku konaniu. K tomu, aby sme prestali lavírovať, neuspokojili sa s „menším zlom“, lebo tým ho legitimizujeme.
Je na nás, aby sme svojím konaním ukázali, že sa túžby po živote, práve a spravodlivosti nevzdáme, že pomenovávanie reality, toho, čo sa deje, má – musí mať – zmysel. Napriek tomu, že to stojí riziká. Napriek všetkému, čo sa deje, nám stojí za to povedať životu „áno“ a každý deň v nás kriesiť vieru, lásku, nádej.
Pre to, aby sme mohli ísť ďalej inak ako doteraz, je potrebné byť v neustálom kontakte s realitou. Aj keď bolí. Aj keď nás zahanbuje. Nesmieme sa jej zľaknúť, poddať. Ide o veľa. O život.
Veľa sme stratili, ale veľa ešte stále máme.