Pred niekoľkými mesiacmi som sa na chvíľu zastavil v Jacovciach. Bol som pozvaný nahliadnuť do domu, v ktorom sme od detstva bývali a ktorý sme po smrti našich predali. Lebo to bola lepšia voľba. Vstúpil som s hrčou v žalúdku na dôverne známe miesta: chodba, kuchyňa, obývačka. Nová majiteľka práve varila a bolo cítiť vôňu jedla chystaného s láskou. No už mi to tam voňalo inak. Vôňa detstva, maminých kysnutých kakavových štriclí a zápach otcových cigariet, ktoré chodil „na tajňáša“ roky fajčiť do pivnice, aby sme akože nevedeli, už bola pradávno preč. Posledné čuchové vnemy čias, keď ešte bol náš svet v poriadku a všetci boli živí a prítomní, sa v stopových prvkoch zachovali v starých 60 ročných skriniach, ale aj tie už skončili svoju domácu rolu ušľachtilo premenené na udiareň u suseda na konci našej ulice. Vstúpil som do miest, kde sa mi na prvú žiadalo stretnúť maminu v dederónovej fertuche a oca v obnosených teplákoch. No boli tam už úplne iní ľudia. Už bolo všetko inak. Nezdržal som sa na návšteve a akokoľvek vďačný za to, že v bývaní u nás pokračujú dobrí ľudia, zbytok cesty do môjho nového domova na Záhorí som prežil v melanchólii.
Podobne som sa cítil počas pozerania priameho prenosu udeľovania českých štátnych vyznamenaní v Deň vzniku ČSR. Ako „husákovo dieťa“ som s materským mliekom, pionierskymi a zväzáckymi akciami paralelne sekundovanými cirkevnými aktivitami navonok i v tajnosti dostal pod kožu aj našu československú štátnu hymnu. Pamätám si, ako sme v osemdesiatych rokoch z pionierskej schôdze ešte v rovnošatách s modrou košeľou a červenou šatkou všetci napochodovali do kostola na mládežnícku omšu. Otca Františka, dlhoročného farára u nás, išlo od jedu roztrhať (zrejme nedokázal navnímať to, že tak ako sme svojím detským vnímaním túžili úprimne budovať a chrániť socialistickú vlasť, rovnako sme chceli byť dobrými katolíkmi a máchali sme sa v tomto zmätku ako osa v sladkej vode, do ktorej spadla).
Keď začali vo Vladislavskom sále hrať „Kde domoj můj“, cítil som sa na chvíľu opäť doma v Jacovciach. A keď po pauze, po ktorej pôvodne nasledovalo „Nad Tatrou sa blýska“, zostalo iba ticho, precitol som do reality. Slovenskej.
Zacnelo sa mi za časom, keď bola Praha so svojou kráľovskou históriou, ozvenou hlasu Jana Husa volajúceho po opravdivosti cirkvi a kresťanského sveta, statočnosťou českých stavov, kultúrou, vedou a architektúrou aj mojím hlavným mestom. Z idealizovaného sentimentu ma prebudili strihy kamery zachytávajúcej medzi hosťami slávnostného večera aj tváre, ktoré boli nedávno akokoľvek demokraticky zvolené, no nekorešpondovali s aristokratickosťou historického priestoru, dramatickej a hlbokej histórie i ducha onoho večera. Mohli iba klopiť zrak pred dôraznými slovami prezidenta hovoriaceho o Českej republike ako historickej súčasti západného sveta a jeho hodnôt, o pravde a súcite a pomoci najmä pre tých, ktorí sú nespravodlivo napadnutí. V pozadí tohoto akoby zneli slová prvého ČSR prezidenta, tak ako nich povedal českému spisovateľovi: „(Čapku) demokracie je politické uskutečňování lásky k bližnímu.“ (kniha Hovory s TGM.)
Pred niekoľkými rokmi sa nás nikto nepýtal a zrazu sme začali chodiť na Moravu, do Čiech a Sliezska v režime ciest do zahraničia. Niežeby sme to my Slováci chceli, teda väčšina z nás. Stalo sa nám to. Ako sa nám, Slovákom, dejiny často iba dejú (porov. prof. Juraj Buzalka).
Na akých základoch je postavená česká štátnosť, ktorej začiatok je poznačený najmä požehnanou vládou Karla IV. „otce vlasti blahé paměti“? No je tu tiež habsburské decimovanie českej identity. Nedá sa obísť Emanuel Moravec a nacistickí kolaboranti, mnohí z nich neskôr eštébáci najhrubšieho zrna. Ako naložiť s trestami smrti pre politických väzňov podpísanými prvým československým robotníckym prezidentom i tými, čo nasledovali po ňom? Česká štátnosť to je 2402 letcov slúžiacich v RAF počas 2. svetovej vojny, a nie hajlujúci mentálne 10 ročný chlapec uzamknutý v tele 40 ročného muža (porov. komentár Erika Taberyho), ktorý chce byť ministrom. A chce, a chce a chce. Česká štátnosť to sú najmä prezidenti filozofi, aj keď sa po nich vyskytol chlapík potácajúci sa vo svojich vyjadreniach i pri vyzdvihnutí českých korunovačných klenotov. Darmo, viróza si nevyberá…
Čo si počať s našou slovenskou štátnosťou? Na akých základoch bol postavený klérofašistický Slovenský štát? (Z trochu iného súdka: bol Husák osobnosťou, ktorej je vhodné sa verejne pokloniť pri hrobe?) A ako naložiť s mečiarovsko-ficovským pokračovaním tohto čudesného príbehu, v ktorom sa naďalej kradne, udáva a dokonca zabíja? Čo si tiež myslieť o cirkvi, ktorá sa nevysporiadala so svojimi predstaviteľmi aktívne spolupracujúcimi so stranou a vládou v potláčaní ľudských práv a slobôd pred novembrom1989 i neskôr, rok 2025 zdôrazňujúc?
Opäť je to ako u nás doma v Jacovciach: boli časy, keď bolo veľmi dobre. A boli časy, keď bolo veľa zlého. Zvonka i zvnútra. No nikdy sa nezostalo v nešťastí skľúčene sedieť doma. Moji rodičia vyšli medzi ľudí aj v situácii, keď ich tí „najzbožnejší“ obchádzali a nezdravili, lebo vychovali syna kňaza, ktorý sa oženil. Dokonca čelili fyzickému útoku. Skončili kvôli stresu v nemocnici. No nezostali v nej. Vrátili sa domov. Povstali. A dávali najavo svoju ľudskosť i vieru.
Lebo áno, slovenská štátnosť, to je aj SNP. Je to tiež podzemná cirkev, ktorá si zachovala odmietanie kolaborácie so socialistickými mocipánmi a oddanosť pravde najmä v postave ešte žijúceho svedka Františka Mikloška a ďalších. To naše slovenské nie je len decimovanie kultúry jej súčasnou ministerkou a jej posluhovačom. Je to totiž najmä statočnosť mnohých, ktorí sa rozhodli svedčiť o svojom presvedčení, aj keď oni/ony sami boli rôznymi spôsobmi perzekvovaní. Pred rokmi i teraz. Sú to komunistickou mocou väznení, mučení a umučení intelektuáli, umelci, vedci, biskupi, kňazi, rehoľné sestričky, protestantskí farári a farárky, ktorí sa celým svojím životom postavili za to, čomu a komu uverili. Je to aj VPN, štrnganie kľúčmi a „sľúbili sme si lásku“. A sú to aj desaťtisíce protestujúcich na námestiach v týchto mesiacoch, ktorí odmietajú návrat k totalite a podporu ruskej a akejkoľvek inej agresie.
Významnou udalosťou, keď zaznela československá štátna hymna v jej pôvodnom znení, bol pohreb pána knížete Schwarzenberga v neskorej jeseni 2023. Opäť sme boli pri jeho rakve a odkaze my všetci, ktorí sme zažili jednotu Čechov, Moravanov, Slezanov a Slovákov. Tak ako sme boli predtým pri rakvách a odkazoch našich rodičov, my, ktorí sme zažili jednotu svojej rodiny, akokoľvek nedokonalej.
Popoludní, niekoľko hodín pred slávnostným večerom na Pražskom hrade, bola v kaplnke na Hradčanoch ekumenická pobožnosť Modlitba za vlast. Bola to dôstojná a intímna overtúra k večernému koncertu ľudskej oddanosti, statočnosti a uvedomelosti. Hudobný doprovod bol v troch rečiach: českej, slovenskej a ukrajinskej. V tých piesňach pre mňa znela naša stará československá hymna, ktorá v minulých časoch znamenala vzájomnosť medzi našimi národmi. A zároveň to bolo predznamenaním vzájomnosti, ktorá je pred nami a nekončí na štátnej hranici. Končí pri človekovi, najmä pri tom, ktorý bez bratstva a sesterstva s inými neprežije.