Nežiadame príliš, len delostreleckú muníciu a letectvo, zvyšok už urobíme.“ (Zdroj: Mier Ukrajine)
Motto:
Až raz bude mier, možno budeme postupne schopní odpustiť Arabom, že zabíjali našich synov, ale bude pre nás oveľa ťažšie odpustiť im, že nás nútili zabíjať ich synov. Golda Meir, 1969
Pred Veľkou nocou sa udialo stretnutie účastníkov Nedeľnej nekázne Denníka N, ktoré sme mohli a môžeme sledovať online. Všetci traja prispievatelia predstavovali svoje perspektívy na Veľkú noc v náboženských kontextoch i v kontexte nenáboženskej spoločnosti. Bolo to zaujímavé a inšpiratívne počúvanie a pozeranie, nútilo človeka premýšľať a zaujímať vlastné stanoviská: ako to je s mojou vierou v historicitu Ježišovho umučenia a ešte viacej zmŕtvychvstania? Akú úlohu v mojej osobnej viere hrá doslovné či obrazné chápanie biblických správ o tejto udalosti? Ako s týmto všetkým zaobchodí, či by mala zaobchodiť, nositeľka kresťanskej viery v dejinách a spoločnosti: cirkev? Atď. Boli to zdieľania zaujímavé a odvážne. Napriek tomu, že niektoré mohli spôsobiť zdvihnuté obočie u nejedného strážcu pravej viery čerpajúceho svoje vedomosti zo zdrojov, ktoré sa naposledy aktualizovali na konci 19. storočia, ich nositelia boli autentickí a stáli pevne vo svojej viere neopierajúcej sa primárne o Denzingerov Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum alebo o Symbolické knihy, ale o existenciu a prežívanie zdedenej kresťanskej cirkevnej viery v ich vlastných životoch a premýšľaniach. Nie som ostražitý strážca pravej viery a náboženská polícia sa mi protiví. Možno podprahovo preto, že neznášam zápalky. Zakladajú sa nimi ohne (napr. hraníc) a páchnu po síre (pekelnej). Naopak, vždy ma udiví a poteší, keď stretnem človeka a ľudí harmonizujúcich vieru so svojím životom s úmyslom urobiť život a svet lepším a slobodnejším miestom na život, či už je viera kresťanská či nekresťanská, náboženská či nenáboženská. Týchto ľudí s autentickým postojom inklúzie, zmyslom pre väčší a vyšší zmysel než ten prvoplánový, s úsmevom i slzami, je čoraz menej. Moje obočie zostalo teda pokojne a uznanlivo na svojom mieste.
Až do chvíle, keď prišla na pretras téma vojny. Daniel Pastirčák mi čítal z duše, keď sa prihováral za pacifistickú pastoráciu vo vojnových zákopoch. Myslím, že máme obaja niečo z idealizmu otca Mulcahyho zo seriálu M.A.S.H. Danielovi kontroval Peter Križan, že takto sa ale vojna nevyhráva, vojaci idú resp. sú idení do vojny s predporozumením, že bude treba strieľať, zabíjať. Lebo sami sú strieľaní a zabíjaní. Môj rozum dával za pravdu Petrovi. Z tejto ťažkej situácie som sa dostal mentálnym alibistickým útekom do slovenskej reality v zmysle, že veď u nás sa nebojuje. Môj mladý dospelý syn nejde dostať povolávací rozkaz na front a moja dospievajúca dcéra sa nemusí obávať zbesilosti nepriateľských vojakov nainšturuovaných, že znásilňovanie a zverské fyzické a psychické mučenie civilov tiež patrí k metódam vedenia vojny. A ja môžem buntošiť cez blogy na ok21 či inak a nemusím ako vojenský kaplán rozžehnávať vojakov zomierajúcich v obrovských bolestiach, volajúcich v agónii ku svojej mame či k Bohu, nemusím sa ku nim plaziť pomedzi odtrhnuté časti ich tiel…
Dnes ráno som si prečítal správu, ktorá ukončila môj mentálny útek na územie, kde sa (zatiaľ) nebojuje. Keďže nová SK vláda odmieta poskytnúť vojenskú pomoc Ukrajine a iba veľmi insitní spoluobčania stále veria, že z humanitárnych dôvodov, iniciatívy sa chopili rôznorodo organizovaní občianski aktivisti. Pozvali slovenskú verejnosť k pripojeniu sa k českej občianskej zbierke na muníciu pre ukrajinské vojsko: konkrétne delostrelecké náboje. Ich fotka bola pripojená k textu. Predstavil som si: náboj vyletí z dela a dopadne na tank, na bojové pole, dom, zákop. V tanku, na poli, v zákope, v dome sú však vojaci. Mladí chalani. Sú v zelenohnedých uniformách, ktoré z nich robia dehumanizovanú masu bez ľudských osobností. Inak by z nich pozeralo v ich normálnom oblečení: napr. rifle, tričko, tenisky. Namiesto samopalov by mali v rukách mobily. Títo chalani majú svojich rodičov, ktorí sa o nich dňom i nocou strachujú, nespia, modlia sa, prosia. A chalani sa už možno trasú od strachu po vytriezvení z prvotného omámenia pocitom výnimočnosti a spasiteľnosti, ktoré ku nim vysiela krpatý starec zbabelo vydávajúci najvyššie rozkazy k zabíjaniu z bezpečia hyperchráneného úkrytu.
Áno, Daniel, na konci dráhy trajektórie strely sú mladí ľudia a zomrú predčasne a zbytočne. Je potrebné vysvetľovať, presviedčať, aby sa tak nedialo. Áno, Peter, ak odmietneme ich strieľanie, zastrelia nás a naše deti.
Čo má s takto hrozne reálnou a konkrétnou situáciou urobiť kresťan, našinec? Má finančne prispieť na zabíjajúcu strelu akokoľvek je obranná? Alebo nemá prispieť a má tak spolupôsobiť na to, že budú útočne zabíjaní, mrzačení a týraní ďalší a ďalší ľudia? Ako je v tejto absurdnej a zároveň strašnej realite prítomný Boh? Prečo neurobí poriadok? Nielen medzi Ruskom a Ukrajinou, ale tiež medzi Izraelom a okolitými štátmi, A tiež medzi bojujúcimi kmeňmi v Afrike. A všade inde vo svete.
Prečo Boh neurobil poriadok, keď ľudia mučili a zabíjali jeho syna?
Myslíš, Daniel, že viera v lásku a postoj nebojovania hoci aj s obetovaním svojho vlastného života a životov svojich najbližších dokáže odvrátiť hrôzy vojny? Veď to nedokázal ani Kristus: napriek jeho životu a smrti neprestalo na svete pôsobiť zlo. Myslíš, Peter, že aktívnym odporom, obranou voči agresorovi zadosťučiníme posolstvu o ľudskej existencii, ktorá by mala byť iná než dravé zákony prírody, v ktorých ak nezabiješ, si zabitý? Ku obom perspektívam mám blízko. Ako však medzi nimi zjednať zmierenie?
Nijako.
Ak Boh spojil svoju existenciu s existenciou človeka, prijal do seba nielen jej krásu ale rovnako absurdnosti. Ľudský svet od svojho počiatku čelí obom rozmerom. Byť človekom veľmi teší. Byť človekom strašne bolí.
Tieto mesiace a roky v našej bezprostrednej blízkosti bolia. Pár generácií nazad bolelo priamo na Slovensku, v Európe a vzdialených koncoch sveta. Bolelo v Nemeckej, Kľaku, Ostrom Grúni. Mnohí naši prastarí rodičia prijali bolesť vojny aj pod spôsobom boja proti jej pôvodcovi, akokoľvek im ich kresťanské presvedčenie kázalo milovať aj svojich nepriateľov. A kvôli ich bolesti tu dnes môžeme byť a naše korene nezanikli pred 70 rokmi vo vyhladzovacích koncentrákoch a gulagoch.
Rozhodol som sa prijať ich odkaz a obetovať svoju uspokojenosť v nezúčastňovaní sa tohoto konfliktu. Rozhodol som sa prispieť. Na náboje, ktoré budú zabíjať. Nemôžem neprispieť: ako by som sa pozrel do očí mužov, žien a detí brániacich svoje životy? Oni nemôžu za to, že niekto sa rozhodol ich vyhladiť zo sveta v mene svojho zmagoreného ega a miliónov ďalších zmagorených eg. Ľudia predsa majú právo na život!
V mene práva na život mojich detí idem prispieť na delostrelecké granáty, ktoré budú zabíjať iné niečie deti. Lebo ak neprispejem, čo dobré urobím (napr. ukrajinským deťom, ktoré žijú na bojovej línii)?
Hrozné. Absurdné.
Kyrie eleison. Kyrie eleison. Kyrie eleison.
Byť človekom hrozne bolí…