70 rokov po skončení II. svetovej vojny sa časť mladej generácie, ktorá hrôzy vojny pozná len z rozprávania svojich starých rodičov, zo školských učebníc, filmov a kníh, odvážne a prorocky vracia do tej doby. Zvrátiť kolobeh času nemôže, otočiť koleso doby tiež nie. No pripomienkou na to, čo sa stalo, pietnym aktom, modlitbou a kresťanskou víziou bratského spolunažívania na zemi, chce táto generácia kresťanov poukázať na to, aké nebezpečné je zabúdať, či úmyselne vytesňovať dejiny a zároveň aké potrebné je vyvodiť z toho, čo sa stalo, konsekvencie a žiť dnes tak, aby k podobným zločinom už nedochádzalo.
Za komunizmu sa v školách, kam som chodil aj ja, o násilnom vysídlení Nemcov vôbec nehovorilo. Učili nás o fašistických agresoroch, hrdinnej Červenej armáde, o partizánoch a SNP. Tie temné stránky minulosti našich národov – ako českých, tak i slovenských, ktoré komunistická strana považovala za nepohodlné a nevhodné, sa jednoducho vymazali. Akoby ani neexistovali. Nejaké násilné vysídlenie Nemcov, brutality Čechov a Slovákov, ktoré boli páchané na Nemcoch a na ich majetkoch, ženách, deťoch, novorodencoch v „mene kolektívnej viny“ či v mene „práva a spravodlivosti“ – tie sa radšej verejne zamlčovali, nehovorilo sa o nich, tutlali sa, aby náhodou niekoho nenapadlo, že to bol len obyčajný akt brutálnej a bezohľadnej krvilačnej odplaty. Predsa také niečo nemohli urobiť ani Česi, ani Slováci, ba ani hrdinná Červená armáda!
Nedávno som navštívil malú dedinu neďaleko Českej Třebovej. Pred II. svetovou vojnou v nej žili Nemci. Až zásluhou jednej českej mladej rodiny, ktorá sa usídlila v budove niekdajšej nemeckej fary a ktorej záleží na tom, aby sa dnešnej generácii pripomenulo, akú minulosť mala táto dedina pred II. svetovou vojnou, sa odkryli pre verejnosť fakty, o akých donedávna ani len netušila. Kúsok od kostola je záhon kríkov a kvetov. Všade dookola pekný park. Lahodný pohľad pre oči. „Pod tými kvetmi je s najväčšou pravdepodobnosťou spoločný hrob 20 Nemcov – dospelých, detí i nemluvniat, ktorí nevydržali týranie, znásilňovanie a krutosť „osloboditeľov“ a zvolili radšej samovražednú smrť. Chystáme pomník pre tieto obete, ide to pomaly a ešte stále sa stretáme s nezáujmom pri odkrývaní týchto faktov, ba dokonca s odporom miestnych ľudí, potomkov prisťahovalcov zo všetkých končín vtedajšej ČSSR“ – povedal mi človek, angažujúci sa v odkrývaní minulosti tejto dediny.
30. mája tohto roku sa uskutočnila púť zmierenia za násilné vysídlenie 20.000 Nemcov z Brna. 31. mája 1945 museli peši opustiť Brno smerom do Rakúska. Asi 10 percent „pochodujúcich“ – prevažne starých a chorých ľudí, ale i maličkých detí ten pochod neprežilo. Pochovali ich do spoločného hrobu neďaleko Pohořelíc. Na tomto provízornom cintoríne bez pomníkov a mien leží asi 900 ľudí.
Z celého územia Československa bolo podobným spôsobom a za podobných strát na životoch odsunutých viac ako tri milióny Nemcov. Medzi odsunutých patrili i rodiny terajšieho viedenského kardinála Schönborna, ako i lineckého biskupa Ludwiga Schwarza. Ten sa na odsunutie z dediny Most pri Dunaji nedávno rozpomenul pri rozhovore s novinárom Ober Österreichische Nachrichten takto: „2. júla 1945, mal som vtedy päť rokov, obsadili našu dedinu. Počas dvoch hodín muselo všetkých 1800 občanov dedinu opustiť. Zoradili nás do osemčlenných radov. Jeden dozorca surovo vytrhol moju dvojročnú sestričku, ktorú otec posadil do dreveného detského vozíka a ťahal za sebou. Otca vyfackal kričiac na neho, či nevie, že sme všetok majetok stratili a nič si nesmieme zo sebou vziať. Potom sme dorazili do tábora oploteného drôteným plotom neďaleko Bratislavy. Neboli tam žiadne ubytovacie možnosti, ani jedlo. Keď prepukol v tábore týfus a úplavica musel byť tábor na nátlak víťazných mocností otvorený. Potom sme mašírovali do Rakúska. Najskôr do Bergu. Nikto však nejasal radosťou. V našej skupine nás bolo 50, čiastočne chorých, rovnako ako i moja malá sestra Resi (Teresia), ktorá tam na následky týfusu zomrela. Odtiaľto nás však nikto vyhnať nesmel a pretože Rusi zobrali sedliakom kravy a dobytok, boli stajne prázdne. Tam sme sa mohli ubytovať. Nemali sme však čo jesť. „Musíte ísť žobrať“, povedal nám starosta dediny. A tak sme chodili žobrať o kúsok jablka a chleba. Keď vo Viedni hľadali robotníkov, išli sme tam, ubytovali nás v jednom bývalom robotníckom lágri v treťom okrese. Tam som vyrastal…“ (OÖN, 30.-31. mája 2015)
Pán Jaroslav Ostrčilík, iniciátor pietnych púti na pripomienku násilných vysídľovaní Nemcov z Brna, pre ČTK povedal, že keď organizoval prvú pietnu pripomienku pred 9 rokmi, pietneho pochodu sa zúčastnili len traja ľudia. Dnes sa pietnej akcie zúčastnilo 300 ľudí.
Páter Hanák, farár z Bohdalíc, ktorý sa pietnej púti každoročne zúčastňuje, pre Katolický týdeník povedal: „Pietne pochody z Brna do Pohořelic sa na pamiatku brutálneho vyhnania nemeckých Brňanov konajú už osem rokov vždy koncom mája. Dnes, sedemdesiat rokov od tých hrôznych udalostí, sme pochopili, že už bolo dosť len holej piety, že musíme vychádzať z prítomnosti a hľadieť do budúcnosti. A že práve táto sedemdesiatka, akési symbolické číslo plnosti, akoby vyzývala k nasledovnému posolstvu: Ako dlho chcete ešte vyprevádzať mŕtvych z mesta von? Priveďte ich znovu naspäť a priveďte aj ich blízkych! Rozhodli sme sa teda usporiadať pochod opačným smerom, z Pohořelíc do Brna.“
(Katolický týdeník, 2.- 8. jún 2015, str.2.)
Pred dvomi týždňami sa ku kauze vysídlenia nemeckých občanov oficiálne vyjadrilo i mesto Brno v dokumente „Vyjadrenie zmierenia a budúcnosti“ nasledovnými slovami: „Mesto Brno úprimne ľutuje udalosti z 30. mája 1945 a následných dní, kedy boli ľudia na princípe kolektívnej viny či ich jazykovej príslušnosti donútení opustiť Brno…“
Páter Hanák uvítal vyjadrenie politikov mesta Brna slovami: „Na to, čo sa stalo a čo nie je možné ani vymazať, ani prejsť bez povšimnutia, existuje jediná dobrá odpoveď, a tou je odpustenie. A práve preto sa koná i táto púť, ako prosba o odpustenie, rovnako ako poďakovanie za odpustenie, ktoré oslobodzuje od účinkov akéhokoľvek zla.“
(KT, 2.- 8. jún 2015, str. 2.)
Spomienkového pochodu sa okrem drvivého počtu mladých ľudí, väčšinou katolíkov, zúčastnilo i niekoľko starých ľudí z Nemecka a Rakúska, ktorí boli v dobe vysídľovania malými deťmi. Vo svojich príspevkoch nehovorili ani o krivde, či zatrpknutosti, ale o pripomienke čohosi, čo by sa už vo vyspelej a slušnej spoločnosti nikdy nemalo opakovať. Pochodu sa však zúčastnili i takí občania, ktorí nemali s nemeckou okupáciou či príslušnosťou nič spoločné, no napriek tomu boli v dôsledku ľudskej zloby a zbabelosti, ktorá nepozná hranice, prenasledovaní. Veľmi výstižne to povedala pani Vlasta Doležalová: „Spomienky na okupáciu a Nemcov mi nie sú príjemné, prežili sme kruté chvíle a poznali, čo je to skutočný strach. Pravda je ale i taká, že na nacistickom bezpráví a útlaku mali podiel i naši ľudia. O to ohavnejšia potom bola ich pomsta na nemeckých ženách, deťoch a starých ľuďoch. Na jar roku 1945 predviedli môjho manžela v Brne na gestapo, pretože v nemeckej zbrojovke, kde bol totálne nasadený, sa vyjadril o okupantoch mierne povedané neúctivo. Udal ho jeden Čech, ktorého dobre poznal. Našťastie sa rozozvučali sirény leteckého poplachu, začali padať bomby a manželovi sa v tom vzniknutom zmätku podarilo utiecť. Prišiel máj, koniec vojny, a manžel sa na brnenskom námestí stretol so svojim udavačom. Ten mal na rukáve červenú partizánsku pásku a s namierenou zbraňou hnal pred sebou hluk zúbožených nemeckých žien. Naše ilúzie o novej slobode tak rýchlo skončili…“
(KT, 2.- 8. jún 2015.)
Či nie je možné nájsť symboliku v tom všetkom, čo sa udialo pred toľkými rokmi, i v dnešnej dobe, napr. v tom, ako mnohí členovia komunistickej strany, či dokonca bývalí eštebáci, po zmene režimu jednoducho prevliekli kabáty, mnohí z nich skončili na kreslách politických postov a vysokých funkcií?
Ježiš na jednom mieste hovorí: Ten, kto je bez viny, nech hodí kameň. Inde zase hovorí: Nesúďte, aby ste neboli odsúdení… A povedané ľudovo, čomu každý z nás dobre rozumie: Mali by sme žiť tak, aby sa o nás nehovorilo, že „vodu kážeme a víno pijeme.“
Teším sa z toho, že nová generácia ľudí sa konečne začína pýtať našich rodičov, ale i starých a prastarých rodičov na to, ako to vlastne kedysi bolo a prečo to bolo tak a nie inak. Ale teším sa i z toho, že kresťansky motivovaná mládež hľadá cestu do budúcna – cestu k lepšiemu spolunažívaniu ľudí všetkých rás bez rozdielu farby pleti, kultúry, náboženstva a že tak vydáva to najlepšie a najkrajšie svedectvo o tom, akou soľou, akým svetlom a akou Radostnou Zvesťou môže byť Evanjelium i v dnešnom, tak komplikovanom a preľudnenom svete, neochotnom prijímať nových utečencov, či vytvoriť ekonomicko-sociálne podmienky tak, aby zo spoločných dobier, ktoré sme všetci na tejto zemi dostali od Boha ako dar, sa rovnakou mierou dostávali i tým, ktorí sa narodili v Afrike, či niekde v Ázii, alebo v Južnej Amerike…