Komentár Juraja Skalu, sme prevzali z denníka N Foto Filip Zacher
Autor je kníhkupec
Toto vám nezabudnem. Pochovali ste moju nádej, že sa v tomto štáte môžem mať lepšie a že môj svet sa nebude naďalej zmenšovať a scvrkávať.
Tieto slová, tento text boli odkladané roky. V skrini, zamknutej, dúfajúc, že tam zostanú zatuchnuté navždy. Žiaľ, nestalo sa tak.
Svet, ktorý sa stále scvrkáva
Človek by si mal vytvoriť taký svet, v ktorom sa mu bude chcieť žiť a o ktorý môže bojovať. Môj svet, v ktorom túžim žiť, sa neustále zmenšuje, scvrkáva a v istých bodoch sa nebezpečne dostáva k hraniciam môjho vnútorného sveta, môjho hradu.
Je to svet, kde platia pravidlá. Svet, v ktorom má slovo svoje miesto. Kde áno je áno a nie je nie. Svet, kde sme si všetci rovní. Bieli, čierni, hetero i homo, veriaci i neveriaci, čokoľvek si dám do tejto rovnice, túžim, aby tam bolo rovná sa. Svet, kde nebudem čakať mesiace i roky na výmenu kĺbu, kde nebudem obchádzať stovky mostov v havarijnom stave a kde vzdelanie detí nebude stále na chvoste záujmu spoločnosti. Kde kultúra nebude znamenať infantilné fotky na veľkých podujatiach, ale hlboký mystický zážitok z tvorby a účasti na nej. Tak ako tento svet, aj nádej, že tento svet bude za môjho života bližšie, ste pochovali.
Nie, nebude lepšie, minimálne za môjho života nie
Keď tu bol Mečiar, čakali sme na jeho porážku. Že potom bude lepšie. Lenže prišiel Fico. A lepšie nebude, aj keby bol politicky definitívne porazený. Môžeme vymeniť politikov, ale nevymeníme voličov.
Dlho som nádej upieral na opozičný demokratický blok. Ale čísla hovoria jasne. 90 zo 150. Tri pätiny. Áno, rátam k nim i vás, ktorých mená si nechcem zapamätať. Raz vám odpustím, ale nezabudnem nikdy. Za to, že ste práve pochovali moju nádej, že sa v tomto štáte môžem a môžeme mať lepšie.
Viem, že som nikto pre súčasných vládnucich politikov, som pre nich dôležitý len jeden deň za štyri roky – v deň volieb. Za odplatu mám pre dnešných glückov, mladých kaliňákov a iných mladých či starých vlkov len hlboké pohŕdanie a opovrhnutie. Viem, že to je i naopak, ale tam nič iné ani nečakám. Súpera si možno aj vážiť, viem to, kedysi som hrával futbal.
Ale ako si možno vážiť niekoho, kto je len politickým influencerom zbierajúcim lajky a followerov a tiktokovým hrdinom? Viem, že som pre nich a pre dnešný svet nikto, človek s počtom lajkov a followerov nula. Nie je to môj svet, hoci práve ten svet hlboko ovplyvňuje môj život a vytláča ten môj svet bez lajkov, influencerov, bez sociálnych sietí, ktoré veľmi výrazne napomohli degradácii a úpadku kultúry všetkého druhu, poznávaniu väčšiny a túžbe po snahe hľadať pravdu a zmier.
Nech si už hovorí kto chce, čo chce na túto tému, šialene rozdelená Amerika, ruské hybridné vojny u nás ako i nekončiaci zástup zmagorených ľudí svedčia o opaku. Ľudská hlúposť tu bola vždy, ale nikdy nebola tak ľahko šíriteľná. A slová Masaryka: „Jestliže lidé jsou nevzdělaní a hloupí, nemůžete toho moc udělat,“ sú epitafom dnešnej doby.
Ako si možno vážiť v mojom svete niekoho, kto nie je schopný povedať súvislú rozvitú vetu a nie je nositeľom žiadnej politickej ani inej idey? V mojom svete, stále sa zmenšujúcom, ale mojom, to nie je možné.
Nedorástli ste
A preto moje pohŕdanie a opovrhnutie smeruje aj k vám – akože kresťanským demokratom. „Otcovia zakladatelia“ budúcej EÚ Schuman, Adenauer a de Gasperi boli kresťanskí demokrati. Bolo možné s nimi nesúhlasiť. ale nebolo možné si ich nevážiť. Niesli v sebe idey, väčšia časť z nich sa pretavila do politického projektu, ktorý dnes nazývame Európska únia, bezpochyby so všetkými veľkými chybami najlepší politický projekt za veľmi dlhé obdobie minimálne Európy. Po dvoch hrozných vojnách to už bola nevyhnutná nutnosť.
Lenže vy ste nedorástli ani na tých trpaslíkov, ktorí by boli schopní vyliezť a stáť na ramenách týchto obrov, aby ste dovideli ďalej ako za svoje pohlavia, maternice a svoju malosť. A to už vôbec nehovorím o obroch týchto obrov ako Lewis, Chesterton, Bonhoeffer a ďalších velikánoch, ktorí formovali Adenaurea, Schumana či de Gasperiho, spoločne budujúc európske spoločenstvá.
Lenže s prvými ani druhými nemáte už nič spoločné. Či azda niekto z vás verí, že by Bonhoeffer včera dvihol ruku? Nie, zostal by s kamennou tvárou ako tvár Františka Mikloška, plne chápajúca, čo sa práve stalo. Toho jediného si vážim z torza menom KDH. Jediný raz ste dostali môj hlas pred dvadsiatimi rokmi a už nikdy viac ho nedostanete.
Lepšie za môjho života už nebude, lebo i keby vás všetkých vymenili, tak sa namiesto vás dostanú k moci len iní a horší a bezobsažnejší politickí influenceri a tiktokeri ako vy, noví okamurovci, reichlovci či fikiovia. Čím viac kriku, hnevu, verbálneho i iného násilia a strachu, tým viac influencer, tým viac lajkov a followerov a tým väčšia šanca mať politickú moc. Nemá to riešenie, aspoň ja ho nevidím. A ísť do tohto bahna a snažiť sa hrať na tomto ihrisku a vyhrať, to je veľmi chabá náplasť.
Neočakávam od vás nič
Hral som taký zápas. Kedysi dávno. Do 85. minúty sme vyhrávali 2:0. Ale jedna kačka a fľaša slivky spôsobili, že sme nakoniec prehrali 2:3. Ten pocit totálnej frustrácie mám živo v pamäti dodnes. Tak asi takto nejako vyzerá ihrisko, pravidlá a arbiter v súčasnom svete sociálnych sietí, internetu a s nástupom AI to nebude lepšie. Či azda niekto ešte verí tomu, že áno?
Dlho som chcel veriť, že dospievate, napriek celej realite, ktorú som videl. Že postupne vnímate realitu v celej svojej komplexnosti, náročnosti a integrite. Lenže to ja som chcel veriť napriek realite dní.
Neočakávam, že porozumiete mojej bolesti, lebo stratiť „politickú nádej“ je bolesť, ktorej by ste rozumeli, ak by ste čítali Bohoeffera. Nečakám ani ospravedlnenie, lebo by z vás vypadli len iné bohapusté nezmysly ako Krajčího slová o tom, že si jeho Boh môže použiť zlých ľudí na dobré veci. To je intelektuálna urážka, dávno prekonaná teodícea a pocit hlbokého trápna v jednom.
Neočakávam už od vás nič. Ani od vášho predsedu. Nič. Viem, že ak nastane čas na výmenu vašich a mojich bedrových kĺbov, vaše časy a môj čas čakania budú radikálne odlišné. To je slovenská teória relativity. Nie sme si rovní a vo svete, kde som nútený žiť, sa tá priepasť len zväčšuje. Ako sa zväčšuje aj miera môjho pohŕdania a opovrhovania týmto svetom i tými, ktorí ho vedome alebo nevedome udržiavajú, budujú a z neho žijú. Vrátane vášho predsedu.
Tento svet ste sa rozhodli naďalej udržiavať, dodali ste betón do základov, aby táto obludná stavba naďalej rástla. Nakoniec vždy skočíte po LGBTI+ témach, liberalizme, materniciach, potratoch. Ako háravá fena. A vždy sa nájde nejaký Fico, dnes či zajtra, ktorý vám ich rád predhodí. Kým nám tu budú padať mosty, mladí ľudia budú naďalej húfne utekať preč z tohto zatuchnutého sveta. Toto vám nezabudnem. Pochovali ste moju nádej, že sa v tomto štáte môžem mať lepšie a že môj svet sa nebude naďalej zmenšovať a scvrkávať.
Čo urobíte s odvážnymi ženami a mužmi?
A vám, cirkvi či cirkvičky. Nestal som sa veriacim kvôli sekretárke na Abú Košice a kvôli nej neodídem. Ani kvôli Boberovi, Kuffovi či iným. Ale až minulý týždeň som pochopil, ako málo nás je tých, ktorí chceme inú cirkev a inú vieru, než je táto ustráchaná viera a cirkev podkarpatského typu v slovenskej edícii.
Rozhodli ste sa ako maďarské cirkvi pre múzeum. Je to vaša voľba, za ktorú sa budete zodpovedať, samozrejme, nie mne. Ak by mal byť pridaný do sedmičky hlavných hriechov/vášní ešte jeden, bez váhania by som tam doplnil strach. Pretože ten najviac charakterizuje slovenské cirkvi a ich prostredie.
Lenže čo urobíte s odvážnymi ženami a mužmi, odmietajúcimi sa skloniť a spútať vašimi vedomými a, žiaľ, mnohokrát hlboko nevedomými strachmi? Kto vám zostane v kostolných laviciach? I vy ste si svojimi telefonátmi, smskami a zákulisnými ťahmi vybrali. Lenže to nie je voľba Bonhoeffera, Trochtu, Gojdiča či Jukla. Ale voľba Vojtaššáka a Pacem in Terris.
Budem premýšľať, či tu zostať, alebo odísť. Zatiaľ pre dva dôvody zostávam. Tie sa však môžu kedykoľvek pominúť. Kam ísť, neviem. Všade sa to horší a degradácia, postupné hlúpnutie a normalizovanie šialenstva prebieha prakticky všade. Stačí sa pozrieť na Izrael a Gazu alebo najvyspelejšiu demokraciu sveta i s oranžovým bláznom. Lenže aj keby to nebol on, ako najjasnejší a najenigmatickejší symptóm doby, dobré to tam nie je. Za jeho predchodcu v demokratických štátoch vo verejných knižniciach dávali na index a zakazovali tituly a knihy takisto ako v republikánskych štátoch. Len iné tituly – na jednej strane boli na indexe knihy „bielych otrokárov“, na druhej „woke gender tituly“. Šialenstvo postihuje všetkých a svet sa vykĺbuje zo svojej normálnej a zdravej polohy.
Vy ste tu na našom malom bezvýznamnom Slovensku spôsobili, že Slovensko už nie je a nebude „jedna báseň“ pre státisíce jeho občanov, ako o nej sníval na návšteve pápež František. Či ste si toho vedomí, alebo nie, je mi úplne jedno. Moju politickú nádej o budúcnosti môjho Slovenska, kde by som túžil žiť, ste pochovali, hrobka s epitafom od Masaryka už stojí. Ale svoju vnútornú, osobnú nádej, si vami nedám vziať.
Jej zrnká začnem hľadať ešte dnes. Začnem knihou O útěše od Ignatieffa, Stromu zbývá naděje od Halíka a Bonhoefferovými spismi. A zrnká nádeje budem postupne zbierať, raz z nich možno bude základ nového domu. Kde nebude mať miesto žiaden z vás.