Roztrhané čotky života

Ani láska, ktorej sa už nemožno dotýkať, sa nestráca v nenávratne. Všetka je uložená v tajomných útrobách života

Pred niekoľkými dňami som siahol v aute po svojom obľúbenom ruženci. Chcel som sa prehŕňať jeho zrniečkami a vkladať do nich udalosti ostatných dní a vnímať ich v prítomnosti nebeskej modlitby. Zrazu zaznel zvuk, ktorý ma veľmi vyrušil a všetko zmenil: ruženec sa roztrhol a dôkladne sa rosypal po všetkých možných i nemožných zákutiach auta. Bolo mi to veľmi ľúto. Ona to nebola obyčajná pomôcka modlitby. A nebol to ani tak úplne ruženec, katolícke pátričky, ale pravoslávne čotky. Dostal som ich od našej ukrajinskej managerky počas svojej prvej cesty do Kyjeva pred pár rokmi a pochádzajú z kyjevopecherskej lavry, miesta, ktoré sa časom zmenilo sa stav duše. Čotky boli z tmavomodrého avanturinu (aké príznačné, že avantura, dobrodružstvo) a okrem farby vo mne harmonicky ladil tiež príjemný pocit ich držania v dlani. Položil som ich na sklenenú rakvu dávneho bohatiera Ilju Muromca, ktorý skončil svoj život v kláštore na brehu Dnepra či na rakvu prvého slovenského svätého východniara Mojseja Uhrina, ktorý pôsobil na dvore kyjevského kniežaťa Borisa. Sprevádzali ma v ostatných rokoch počas veľmi intenzívnych situácií, či už boli príjemné a perspektívne, alebo to boli hraničné situácie, za ktorými číhala ničota. Niektoré modlitby boli vypočuté, niektoré snívania sa zmenili na realitu. A iné zostali ponorené v tajomstve neúspechu, nevyriešených problémov, s ktorými je potrebné naučiť sa žiť a čotky zažili tiež nevymodlené uzdravenie našej mamy, ktorá sa vlastne uzdravila, lebo v nebi už niet žiadnej choroby. Keď o niekoľko mesiacov po nej zomieral náš otec, šlo to tak rýchlo, že som nestihol ani po nich siahnuť…

Tam, kde boli predtým čotky ako zhmotnenie modlitby, prosieb, túžob, očakávaní, odprosení, snahy prejsť močiarmi niektorých životných situácií, bola zrazu prázdna dlaň. Namiesto predchádzajúceho upokojovania prichádzal znervózňujúci zvuk ich kotúľania sa po aute v zákrutách.

Podujal som sa pozbierať rozsypané zrniečka a pokúsiť sa opäť zhromaždiť všetko to, čo pre mňa tieto čotky znamenajú. Postupne objavujem v aute nové a nové tmavomodré odlesky nebeských a pozemských situácií. No ak by som ich chcel všetky opäť zhromaždiť do pôvodného stavu aj s mosadznými maličkými ornamentmi, potreboval by som pomoc 2-3 mikrochirurgov s pinzetami, lupami a nesmiernym množstvom voľného času…

Opätovná zvláštnosť tohtoročných Vianoc a blížiaci sa predel kalendárnych rokov ma upomínajú na udalosť roztrhnutia čotiek a ich skrytie sa v útrobách môjho auta. Realita zopakovanej inakosti osláv Vianočných sviatkov pre všetkých najmä kvôli covid reguláciám spoločenského a sčasti aj privátneho života iba zdôrazňuje inú realitu: nikdy nič nie je tak, ako zvyklo bývať. Všetko sa hýbe, mení, vyvíja. Snažíme sa veci, udalosti a možno aj osoby držať vo svojich rukách, mať všetko pod kontrolou. No realitou je, že je to iba dočasné snaženie sa. Je iba otázkou času, kedy zostanú naše ruky prázdne. A čo s nimi potom?

Aj keď má stále mrzí neexistencia mojich čotiek, predsa len ma teší, že akýmsi spôsobom stále existujú: ich zrniečka a ornamenty sú roztratené po aute, skryté. Tak ako naše nesplnené túžby, sny, želania, ktoré nanovo oprašujeme a vyťahujeme na svetlo sveta a prajeme si a iní prajú nám šťastné a veselé sviatky a šťastný Nový rok. Túžba po šťastí je niekedy na dosah rúk, dlaní a prstov, ako zrniečka ruženca, či líčka našich detí, ktoré môžeme pohladiť, ruky našich rodičov, ktoré im môžeme podať pri zvítaní sa, alebo pery milovanej osoby, ktoré môžeme pobozkať. Táto túžba sa však môže rozsypať. Avšak žiadna láska, ani tá, ktorej sa už nemožno dotýkať, sa nestráca v nenávratne, všetka je uložená v tajomných útrobách Života, ako možno maličký, no oživujúci zdroj uzdravujúceho pôsobenia.

A hoci som si dal do auta iný ruženec, pamiątku na našich rodičov a cez neho prehŕňam svoj život pred Tvárou neba, nevzdal som sa ambície pokračovať v hľadaní zrniečok v polstrovaní auta. Nie sú to totiž len tmavomodré kúsky opracovaného avanturinu. Nehľadám ich kvôli viere v silu Ilju Muromca či múdrosť Mojseja Uhrina a tiež nie kvôli prežívaniu vanutia Ducha v lavre. Chcem ich hľadať a nachádzať kvôli sebe: boli totiž svedkami mojej cesty, túžob, existenciálneho pohybu a zmien, mojich pádov i povstaní z nich ktoré sa už udiali i tých, ku ktorým ešte nemám odvahu. Toto je dobrá cesta života: možno nie bezhriešna, dokonalá, nekonfliktná, bez zahanbení sa a vystaveniu sa pokoreniu. No je dobrá.

Prajem aj Vám hľadanie a nachádzanie zrniečok čotiek vašich životov teraz na Vianoce aj v nastávajúcom novom roku.

S úctou a požehnaním Juraj