Rasťo Kočan protestuje v blogu Odpočuté na Antóniovom pohrebe proti tomu, ako charakterizoval život Antona Srholca Jaroslav Daniška – Autorita, Konflikt, Poslanie.
Rasťove tri slová o Antoniovi sú Sloboda, Láskavosť, Otvorenosť pre každého.
Antóniovi boj vnútili, o svoju dôstojnosť a česť musel zápasiť celý život. V deň Antóniovho odchodu mu Daniška znova prišil na rubáš Kainovo znamenie. Na Rasťovu (a Antóniovu) podporu pripomeniem tému, ktorá bola žeravá pred 10 rokmi. ŠtB, ako ju poznal António.
V marci 2005, keď ÚPN publikoval „zoznamy“, sme sa postavili za Antónia v priateľskej akcii Ruku do ohňa.
Zverejnenie dokumentov ÚPN robí hrubú čiaru medzi osobami, ktoré sú „na zoznamoch“ a tými ostatnými.
Biblia hovorí, že podľa ovocia poznáme človeka. Ja sám som smel žiť z dobrého ovocia môjho priateľa kňaza Antona Srholca, nášho Antónia. António je ako biblická skala, na ktorej sa dá stavať odolná stavba života. Skala, ktorá vie vyživiť kvalitný vinič a mnohí z mojej generácie sa hlásime k nemu ako jeho ratolesti. Môj vzťah k Antóniovi je založený na bezpodmienečnej dôvere a dávam za neho ruku do ohňa. Moja dôvera je preverená mnohými a vážnymi skúškami a na jeho “zväzok“ nie som zvedavý.
Verejnou Poctou sa za Antónia postavili aj nereligiózne osobnosti.
So smútkom a pocitom zahanbenia sme sledovali, ako médiá spochybňujú jeho osobnú integritu v súvislosti so zverejnením údajov, že sa jeho meno nachádza v registroch ŠtB v kategórii agenta. Skutočnosť, že on sám sa musí pred znevažovaním verejne brániť, považujeme za nedôstojnú, ba škandalóznu.
Obávame sa, že súčasný mediálny diskurz povrchné moralizovanie, akási morálna bulvarizácia, skombinovaná so zľahčovaním neľudskosti oboch totalitných systémov minulosti, niekedy dokonca s ich obhajovaním neslúži mravnej regenerácii spoločnosti. Naopak, prehlbuje mravný relativizmus, alibizmus a cynizmus.
Práve preto chceme prejaviť svoju úctu k mravne pevnej osobnosti katolíckeho kňaza Antona Srholca, hoci sme ľudia nereligiózni a naše svetonázory sú iné. Vyslovujeme zároveň plnú podporu jeho súčasnej angažovanosti v úsilí o Európu hodnôt.
António vo svojom svedectve o metódach ŠtB (kompletný text je dostupný aj v našej rubrike ODKAZY) napísal
Podľa mojich vlastných skúseností obete prenasledovanej komunistickým režimom, je pohľad ŠtB pohľadom oka, z ktorého trčia brvná, na pravdu odrazenú v krivom zrkadle. Cítim potrebu očistiť svoje meno, lebo len tak je možné vyjaviť celú pravdu a zachovať ju pre nasledujúce generácie.
Zápisnice, urážky a poníženia, ktorých sa mi dostalo počas môjho desaťročného väzenia sa do mojich spisov vôbec nedostali. Vyšetrovanie na tábore Rovnosť, kde som celé mesiace pracoval bez voľného dňa, som opísal vo svojej knižke „Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov“.
Zásada, ktorú som si osvojil „dvaja sú rada, traja zrada“ znamenala aj imperatív nikdy nespomínať mená. Ak som sa odvážil pred podozrivými rozprávať, vždy skôr v teoretickej rovine, kde som obhajoval kresťanstvo ako nádhernú ľudskú vec.
V pastorácii som nepreháňal poslušnosť cirkevným predpisom. Voči cirkvi som bol ako aj dnes veľmi súcitný a solidárny, ale aj kritický. Veľa som čítal a mal som odvahu experimentovať. Často aj z núdze. Napr. aby miništrovali aj dievčatá, veriaci aby si viedli farské financie, v škole som nepoužíval katechizmus, pre kostol som skladal a presadzoval aj rytmické piesne, chcel som osloviť a zapojiť hlavne mladých a to sa nepáčilo ani „im“, ani pánom v Trnave. Vedel som si predstaviť ako kňazov aj ženatých mužov.
Kto neprežil strach, úzkosti a nekonečné samoty bez opory a záujmu nadriadených, zraniteľnosť strateného osamoteného vojaka v poli, úlisnosť Judášov z vlastných radov, lavínu dezinformácií ako kompromitovali a likvidovali svojich protivníkov a bezohľadnosť komunistov, ťažko pochopí celú pravdu o dobe a o nás, ktorí sme tú dobu žili. Ja nemôžem pripustiť, aby ma niekto posudzoval podľa krivého svedectva ŠtB! Hodnotiť by sme mali ľudí „podľa ovocia“. Ja som do eštebáckeho zelovocu nič nepriniesol, naopak rozdal som hromady zdravého ovocia svojim blížnym. Mnohokrát aj v zápase s ŠtB, často na vlastný úkor, ale dnes som povzbudený, keď vidím druhú a tretiu úrodu sprostredkovanú mojimi statočnými žiakmi.
Časy sú také, že treba znova povedať – ruku do ohňa za Antona Srholca!
My však dnes toto gesto potrebujeme viac ako on…