Ruky zopnuté v modlitbe

Obhajujem vzdor tam, kde nie je miesto na modlitbu

Ilustračné foto Tomáš Benedikovič, Denník N

Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast

Ruky zopnuté v modlitbe. Pokora pred majestátom. Etológ Konrad Lorenz ukázal, že sa do nás odtlačil vzorec divej prírody. Zvesená šija je vystavená zakusnutiu a vzlyk máme holé ruce nás nezachráni ani v divočine ani na Národní třídě. Odovzdať sa moci však dáva šancu na akétaké prežitie. Lenže nestačí pokora, treba poníženosť. Ľud žmolí dlane. Pri mene Ježiš pokľakne, sklopí zrak a pevnejšie zovrie modliacu knižku, pátričky. Len kňazská kasta má pri katolíckej liturgii výnimku! Smie pred Bohom rozpäť ramená, stáva sa žľabom, ktorým vtekajú do cirkvi božie milosti.

Úprimnosť a vášeň modlitby by nám mali vytrhnúť ruky z lona a pohľad by ich nasledoval hore k nebu. Ale vyzeráme skôr ako tí v detektívke, keď ich chytia za zápästia a zacvakne to.

Ježiš mierotvorca, náš predchodca a vzor. Ako to myslieť s nastavením aj druhého líca? Už dnes nastavujeme tvár, aby … Aby čo, keď si vezmú Ukrajinu?!

Obhajujem vzdor tam, kde nie je miesto pre modlitbu. Ohnúť chrbát, hovorí vedec Lorenz. A voľ nebyť, hovorí básnik Chalupka. Čo hovorí Ježiš? On hovorí očenáš. Áno, môžeme odcitovať, že povedal aj pokoj vám, aj že priniesol oheň rozkolu a priam si želá, aby vzbĺkol! Ale Ježiš sa nenechal ani domotať ani vykoľajiť. Napokon volil radšej nebyť ako byť otrokom. Ak majú byť ramená rozďavené krížom obrazom modlitby dnešných kňazov, tak mi tu chýba účinné prepojenie. Náruč otvorená pre Boha, sa nedá získať ako cirkevný úradok.

Ruky zopnuté k modlitbe, to je madona nad spiacim dieťaťom. Ramená v modlitbe vystreté k nebu, to je pokora len pred najväčším majestátom tvorby, nie poníženosť pod knutou stvorenstva.

V najbližších mesiacoch vám všetkým prajem pokoj, aj pokoj kovidu, aj pokoj zbraní. Bdejme. Voľ nebyť, bola napokon aj Ježišova voľba. Alebo nevyhnutnosť. Ak nechceme byť ako husi Konrada Lorenza.