Svätožiara, nimbus, gloriola je dávny symbol zobrazenia Boha, božstva či výnimočného človeka. Slnko ako najjasnejší zdroj svetla a tepla bolo vo viacerých civilizáciách praveku a v staroveku uctievané božstvo, preto sa jeho neprehliadnuteľná vlastnosť, žiara, preniesla i na osoby, resp. predmety s ním spájané. Žiariace lúče, zlatý disk, vyžarovanie symbolizovali svätosť Boha či božstva alebo znamenali silnú osobnosť človeka, jeho/jej auru.
V ranokresťanskom umení mal od druhého storočia svätožiaru iba Kristus; zhruba v polovici prvého tisícročia sa tento symbol začal znázorňovať aj na maľbách Panny Márie, anjelov a apoštolov. O niekoľko ďalších storočí pribudli aj svätí.
Svätožiara býva znázornená rôznymi spôsobmi, v rôznych formách, ako svetlo vychádzajúce z Boha alebo človeka. Svetelná aureola obklopuje celú postavu v kruhu alebo v ovále, mandorla v tvare mandle, nimbus je svetelný kruh okolo hlavy alebo nad ňou. Postupne sa svetelný kruh zjednodušil iba na kružnicu. Známy je aj trojuholníkový nimbus symbolizujúci svätú Trojicu.
Dejiny Plešivca, dnes neveľkej obce v strednom Gemeri, formovali dva nájazdy cudzích vojsk na dnešnom území Slovenska. Po krvavej prehre uhorských vojsk v roku 1241 na rieke Slaná predkovia Bubekovcov mali prispieť k úspešnému úteku uhorského kráľa Bela IV. pred vojskami mongolského chána Batu. Za odmenu dostali od korunovanej hlavy Plešivec s okolitými obcami. Ich potomkovia túto donáciu rozvíjali a stali sa vplyvným gemerským rodom, ktorý bol i naďalej v priazni uhorských kráľov. Vrcholné pozície a s nimi vplyv a bohatstvo dosiahli za vlády Anjouovcov v 14. storočí.
Druhý nájazd bol deštrukčný. Osmani (Turci) v roku 1558 Plešivec vyplienili a vypálili, kostol nevynímajúc. Veľkolepý chrám, dlhší a vyšší ako dnes, s nádhernými freskami od talianskych majstrov, sa stal na viac ako pol storočia ruinou so zničenou strechou a prepadnutými klenbami so všetkými následkami… Po ukončení osmanského panstva vďaka starostlivosti vtedajších obyvateľov, v Plešivci reformovaných kresťanov, kalvínov, bol kostol obnovený v duchu vtedajšej stavebnej módy.
Keď dnes prechádzame kostolom, môžeme vidieť už len pozostatky jeho bývalej veľkoleposti. Do severnej kaplnky vstúpime nádherným portálom, ktorý je štýlovo blízky architektúre Dómu sv. Alžbety v Košiciach alebo dnes zamurovanému vstupu v južnej stene lode v Štítniku. Z gotického obdobia zostalo v lodi minimum, fragmenty fresiek a zaklenutia. Vo svätyni vďaka skvelej práci reštaurátorov môžeme zažiť odlesk slávy vrcholnej gotiky na našom území – talianskeho Trecenta, nášho 14. storočia. Severná a južná stena chrámu nám ponúka umenie pravdepodobne majstrov zo severného Talianska giottovského okruhu. Na južnej stene v dvoch pásoch fresiek vidíme pozostatky znázornenia Poslednej večere, z ktorej dnes vidno iba viacero plastických svätožiar jej účastníkov a bolestné scény pod ukrižovaným Ježišom na kríži – tri Márie a tvár svätého Jána Apoštola. Všetky tieto tváre lemujú zo steny vystupujúce, plastické svätožiary, dnes by sme povedali 3D. Na našom území to pri stredovekých freskách zďaleka nie je samozrejmosťou, skôr naopak[1]. Vytvárali ich tak, že do čerstvej omietky silnými a hlbokými ryhami vyryli kružidlom kružnice svätožiar. Svätožiary sú na tejto freske zdobené reliéfnymi vrypmi, odtlačenými do čerstvej omietky zrejme tenkým kúskom dreva v tvare trojuholníka.
Bubekovci na svojich cestách po Apeninskom polostrove videli množstvo skvostných chrámov a vtedy modernej gotickej architektúry. Možno navštívili aj padovskú kaplnku Scrovegniovcov. Mohla im poslúžiť ako inšpirácia na výmaľbu rodového kostola v Plešivci. Gotický maestro Giotto v nej vyhotovil nad hlavami svätých pozlátené reliéfne svätožiary. Reliéfna svätožiara na južnej stene chrámu, ktorá obklopuje popri iných svätých taktiež hlavu svätého Jána Apoštola, aj bez pozlátenia odkazuje na tento vzor špičkového gotického maliarstva, ktorým sa zvýrazňovala dôležitosť, svätosť osoby.
Každý z nás mal alebo má vzory, ktoré inšpirujú, motivujú naše konanie, skutky. Auru alebo svetlo okolo ľudí v reálnom živote nevidíme, avšak zvykneme povedať, že z toho človeka vyžaruje pokoj alebo niekto má charizmu… Prajem nám, aby sme takýchto ľudí stretávali a postupne sa takými i stávali.
[1] napr. Necpaly, Ludrová-Kút, Kameňany, Čerín, Nitra – Kostol sv. Emeráma…