Peter Pawlowsky. Photo Begegnung & Dialog, Laieninitiative
V každej krajine sú známe osobnosti – herci, moderátori, politici a iní, ktorí vysoko vyčnievajú nad inými. Národ si ich váži a je vďačný za akékoľvek, nielen odborné aktivity či slová, ktoré sa občas objavia v nejakom publikovanom či verejne odvysielanom interview. V týchto dňoch sa vo Viedni dožil 82 rokov Dr. Peter Pawlowsky – novinár, publicista, prekladateľ a hlavne televízny moderátor, ktorý dlhé roky viedol redakciu venujúcu sa náboženským témam. Vyštudoval germanistiku, filozofiu a dejiny umenia. Do širokej verejnosti prenikol ako všeobecne uznávaný moderátor televíznych diskusií s renomovanými teológmi, biskupmi, kňazmi či odborníkmi na rôzne obory. Známy sa stal taktiež svojimi pravidelnými stĺpikmi v novinách Die Furche, ako aj prekladateľskou činnosťou z holandského a talianskeho jazyka. Za svoj život preložil viac ako 20 kníh a publikácií. Práve zásluhou Dr. Pawlowskeho a vďaka jeho fundovanému vzdelaniu, sa podarilo v rakúskych médiách vybudovať veľmi serióznu a pre demokraticky otvorenú spoločnosť tak dôležitú verejno-mediálnu prítomnosť náboženstva a cirkvi. Z príležitosti narodenín rakúsky rozhlas odvysielal s Petrom Pawlowskym veľmi osobný rozhovor, z ktorého vyberám nasledujúce myšlienky:
Redaktor: Každý život viery má svoj začiatok, niečo, čo človeka nasmeruje na cestu viery. Môžete nám, prosím, povedať, čo naštartovalo či ovplyvnilo vašu cestu veriaceho človeka?
Peter Pawlowsky: Začalo to jednoducho tým, že som vyrastal v katolíckej rodine. To formovalo moju myseľ natoľko, že sa i dnes považujem za aktívneho člena rímskokatolíckej cirkvi. S pribúdajúcim vekom však u mňa narastá dištancia od cirkevnej organizácie. Som silne presvedčený, že rímska cirkev dnes extrémne potrebuje reformu. Dogmou o neomylnosti pápeža z roku 1870 si cirkev neuveriteľne skomplikovala život, nielen kvôli vyjadreniu o tom, že keď pápež hovorí ex cathedra, je neomylný, ale aj preto, lebo táto dogma vlastne nahrala vodu na mlyn vatikánskej kúrii. A to priviedlo cirkev k takému centralizmu, že je to pre ľudí žijúcich v diecézach rôznych končín sveta už neakceptovateľné. Toto musí skončiť. K odbúravaniu rímskeho centralizmu treba pridať aj transformáciu doterajšieho obrazu cirkvi zredukovanej na mužský klerický stav. Aj z týchto dôvodov sa už dlhodobo angažujem v reformných hnutiach cirkvi, hlavne v laickej iniciatíve, ktorá už bude mať 10 rokov. Na prvom mieste nám ide nielen o deklerizáciu mužov, ale aj o svätenie ženatých mužov a žien na kňažky. Posledný vývoj vatikánskej kúrie žiaľ ukazuje, že odpor tzv. konzervatívnych kruhov voči otvorenému pápežovi Františkovi narastá a že existujú dokonca snahy zvrátiť niektoré už z dosiahnutých výdobytkov reformných hnutí.
Redaktor: Ako sa cítite ako človek cirkvi, ktorú na jednej strane milujete, avšak na druhej strane vám táto cirkev spôsobuje toľko vrások a bolesti?
Peter Pawlowsky: Myslím, že je dôležité snažiť sa naďalej žiť ako kresťan a v krajnom prípade aj bez rešpektovania nariadení vatikánskej kúrie. Z môjho pohľadu je okrem toho dôležité rešpektovať tiež iné konfesie a náboženstvá. Ako dlhoročný redaktor v televízii som sa vždy snažil sprostredkovávať taký obraz či poznanie o náboženstve, aby na človeka pôsobil priateľsky a bez vyvolávania pocitu strachu, dogmatického tlaku či zbavovania cirkevnej svojprávnosti. Pri čítaní Biblie, najmä Nového Zákona, sa nám ponúka celkom jasný obraz o tom, ako žil a učil Ježiš, a to by nám malo dávať silu žiť svoj život viery. Zároveň si pritom uvedomujeme, koľko falošných interpretácií a koľko falošných smerov existuje v cirkvi v porovnaní s tým, čo Ježiš žil.
Redaktor: Čo pre vás znamenal Druhý vatikánsky koncil a ako vás ovplyvnil?
Peter Pawlowsky: Áno, koncil ma ovplyvnil. Koncil vyvolal nové nádeje, ktoré žiaľ v nasledujúcich rokoch, môžeme dokonca povedať celých 50 rokov po koncile, postupne odumierali. Rímska kúria spravila všetko pre to, aby boli výsledky koncilu blokované, či dokonca vzaté naspäť. Pápeži, počínajúc Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI., zastávali názor, že je treba vybudovať obranné závory. Voľba pápeža Františka priniesla so sebou obrovské uľahčenie. To, že je teraz v ťažkej situácii, lebo konzervatívne kruhy s ním odmietajú spolupracovať, je veľmi smutné. Nám neostáva nič iné, len sa od rôznych vyjadrení kúrie dištancovať.
Redaktor: Ste ženatý s evanjelickou teologičkou. Dokážem si predstaviť, že i to malo na vás vplyv…
Peter Pawlowsky: Áno, celkom určite. Ako mladíka by ma ani len vo sne nenapadlo oženiť sa s protestantkou. Ale dnes to vidím inak. S manželkou som neustále v súvislom teologickom dialógu, čo mi otvára nové obzory. Zároveň, keďže manželka je hlbšie orientovaná na Bibliu, tak aj ja niekedy objavím úplne nové a iné veci, ktoré boli v rímskej cirkvi buď zastreté akoby za záclonou alebo dokonca kompletne ignorované. Na druhej strane je moja nadväznosť na rímsku cirkev neustále silná. Počas života som spoznal mnohé osobnosti, väčšinou kňazov, ktorých by som nikdy nechcel vymazať z mojej minulosti a som im tiež za mnoho vďačný. Značne ma ovplyvnili a nadchli až do odhodlania ich nasledovať aj napriek mnohým nedobrým cirkevným nariadeniam.
Redaktor: Mohli by ste niektoré z týchto osobností menovať?
Peter Pawlowsky: Už ako vysokoškolský študent som bol v krúžku okolo kňazov, medzi ktorými mi najviac imponovali Karl Strobl a Otto Mauer (1). To boli kňazi, ktorí sa silno identifikovali s katolíckou cirkvou a ktorí navzdory nacistickej okupácii, kedy riskovali svoje životy, mali to šťastie, že prežili. Avšak obaja kňazi mali v sebe čosi ako kritickú lojalitu k cirkvi, čo bol pre mňa zdroj veľkého poznania. Inou veľkou osobnosťou bol P. Josef Garcia Cascales, rehoľník z Kongregácie Claretínov, ktorý priniesol do Rakúska cursillo a ktorý bol pre mňa skutočne vierohodným človekom (2). Napriek toľkej bolesti, ktorú mu rímska cirkev spôsobovala, ju neustále a napriek všetkému obhajoval. Avšak nikdy nedal zaniknúť svojmu kritickému hlasu. Vždy keď videl, že sa v cirkvi niečo deje, čo nebolo podľa jeho svedomia v poriadku, sa ozval. Keď napríklad Vatikán kritizoval biskupa Stechera, okamžite inicioval hnutie odporu voči Vatikánu. A tomuto hnutiu sa podarilo Vatikán umlčať (3).
Redaktor: Na záver by som sa vás chcel spýtať na vašu nádej ohľadom budúcnosti katolíckej cirkvi.
Peter Pawlowsky: Vývoj cirkvi v minulých dvoch tisícročiach naozaj nemožno označiť za pokrok. K tomu sa ale nechcem vyjadrovať. Chcem ale povedať, že stále patrím k tým naivným ľudom, kresťanom Nového Zákona, ktorí veria, že smrťou sa všetko nekončí. Nie je to čosi, čo je možné dokázať, lebo nikto sa po smrti ešte do života naspäť nevrátil. Keď som pracoval ako moderátor v televízii, bolo pre mňa veľmi dôležité, podobne ako aj v mojich článkoch, ktoré som o cirkvi publikoval, ukázať, že náboženstvo môže zabrániť šíreniu strachu. Preto je mi každé náboženstvo, ktoré chce ovládať ľudí strachom, hoci niekedy ide aj o katolícku cirkev, absolútne odporné. Chcel by som, aby ľudia, ktorí majú čo dočinenia s náboženstvom, neboli zošraubovaní, aby nemysleli len na predpisy, ale aby si uvedomili, že dostali ponuku k oslobodeniu, k nádeji do budúcnosti a k radosti. Za podstatné posolstvo cursilla, ktoré nám priniesol P. Jozef Garcia Cascales, patrí – láska, radosť a sloboda. V rímskej cirkvi sme bohužiaľ dlho nič nepočuli o slobode. Možno až pápežom Františkom sa znovu o slobode začína hovoriť. O radosti počujeme v cirkvi možno častejšie a o láske, čo mi bolo vždy jasné, sa hovorí odjakživa. Ale SLOBODA, to je to nové a zároveň zásadné, ako protiklad toho, čo náboženstvá a cirkev síce často hlásajú, ale nedodržujú a čo nás oslobodzuje od zotročovania škrupuľami.
Rozhovor odvysielalo rádio Ö1 v nedeľu 5. augusta 2018 v nábožensky orientovanej relácii “Lebenskunst”. Spracovanie, preklad z nemčiny a životopisné poznámky, Peter Žaloudek, Viedeň.
(1) Karl Strobl (1908-1984) je v Rakúsku považovaný za priekopníka Studentenseelsorger – duchovného pre študentov. Otto Mauer (1907-1973) mal ako človek a kňaz široké spektrum záujmov a aktivít. Zaujímal sa hlavne o kultúru a výtverné diela. Pri viedenskej arcidiecéze existuje múzeum – Dom Museum Otto Mauer, ktoré pozostáva z jeho umeleckých zbierok. Obidvaja boli výnimoční kňazi s veľkým rozhľadom. Počas nacistickej okupácie boli prenasledovaní a mali zákaz kazateľskej činnosti.
(2) Josef Garcia Cascales, (1928-2012), prišiel do Rakúska z rodného Španielska v roku 1958, aby tu založil Kongregáciu Claretínov. Cursillo sú trojdňové duchovné exercície, cieľom ktorých je veriacim priblížiť okrem radosti a lásky tiež slobodu, lebo všetky tieto tri fenomény sú ovocím, ale i znakom kresťanstva.
(3) Biskup Reinhold Stecher z Innsbrucku je dodnes považovaný rakúskymi občanmi, a to nielen veriacimi, za jedného z najcharakternejších biskupov vôbec, lebo sa nikdy nebál verejne kritizovať politikov a ani cirkevnú hierarchiu. Zasadzoval sa napr. za svätenie ženatých mužov. Jeho list adresovaný vatikánskej kúrii s touto požiadavkou Vatikán tvrdo skritizoval. Práve vtedy sa biskupa Stechera verejne zastal aj P. Josef G. Cascales. Biskup Stecher bol tiež otvorený pre diskusiu o svätení žien. Do širokého povedomia verejnosti vošiel aj tým, že na každoročné stretnutia kňazov svojej diecézy pozýval aj kňazov, ktorí sa oženili či z iných dôvodov opustili verejnú kňazskú službu. Okrem pevného a čistého charakteru mal aj umelecké nadanie. Písal básne a maľoval. Zomrel na infarkt vo veku 92 rokov v roku 1997.