Ostatné obdobie našich spoločenských i osobných dejín prináša stále nové vlny zvláštnych impulzov, v ktorých sa človek vychovaný na spoločenskej a cirkevnej štrukturalite zašlých čias cíti akoby stratený. Platformou, na ktorej sa odohrávajú podstatné komunikácie a rozhodnutia, sú v ostatnom období emócie. Primát vo verejnom vplyve si pýta manipulácia a lož. Vulgarizmus ako pracovný nástroj preniká dokonca do najviac reprezentatívnej zložky nášho demokratického usporiadania, do parlamentu a exekutívnych zložiek. Už iba málokto identifikuje, kto koho obvinil, zatkol, odsúdil, neodsúdil, prepustil, obvinil, zbavil obvinenia v chaose našej polície a súdnictva. Ekonomika sa kotúľa dolu kopcom a nikto nedokáže s určitosťou odhadnúť, či je to ešte zastaviteľný pohyb. K tomuto všetkému pandémia. Akoby sa celá realita západnej civilizácie kamsi pohla a problém je, že sa chce ísť súčasne dopredu aj dozadu, doprava aj doľava, hore aj dolu…
V prostredí tohto nesúrodého pohybu, ktoré reálne pôsobí ako nebezpečné chvenie motora, v ktorom nie sú skoordinované protichodné sily, možno pripadá výročie luterskej reformy ako udalosti cirkevnej i spoločenskej iba ako ďalší pohyb ku súčtu pohybov, ktoré si vzájomne odporujú a zároveň sú prepletené a podstatne jeden od druhého závislé. Reforma má v sebe zrejmú dynamiku, nenásilné opustenie starého a prežitého a navnímavanie nového a nepoznaného, toho, čo tvorí a čo je tvorené súčasnosťou s víziou do budúcnosti. Človek, túžiaci po odpočinku a uvoľnení z existencie uprostred skučiaceho vlnenia protichodných síl, môže ďalší zo spoločenských pohybov vnímať ako obťažujúci, ktorý len prilieva olej do ohňa rozpálených emócií.
Postmoderna, na konečnej hranici ktorej kultúrne, gnozeologicky a eticky existujeme, zdôrazňuje dve najdôležitejšie skutočnosti ľudských životov: je to príbeh a obraz. Nič väčšie človek nemôže prežívať. Filozofické školy sa snažia o extrahovanie dejinných udalostí na príbehy a obrazy v ich trasformatívnej funkcii vychádzajúcej z človeka samotného, v potenciáli spôsobiť v človeku zmenu k lepšiemu, metanoiu. Náboženské smery zase zdôrazňujú historicitu udalostí na úkor individualizácie ich odkazov, ktoré k človeku prichádzajú cez príbehy a obrazy. Náboženstvo tiež volá po metanoi odvolávajúc sa na silu zvonka: z milosti, zo sviatostí, z učenia atď. Obe perspektívy, ak existujú oddelene, skrývajú v sebe nebezpečenstvo pýchy. Byť pyšný, pyšná na svoju zmenu…
No existuje “priestor” v ktorom možno harmonizovať filozofické príbehy a obrazy s náboženskými udalosťami: týmto “priestorom” je viera. Ak je živá a osobná, vie, že je v nebezpečenstve pýchy a adekvátne túto pemanentnú hrozbu koriguje.
Zaujímavým príspevkom k analýze súčasných napätí s účinnými perspektívami, ako s nimi naložiť, bol nedávny rozhovor prof. Halíka s prezidentkou Čaputovou na Stredoeurópskom fóre. Moderátor filozof Jacques Rupnik indikuje v jednej z tém tohto rozhovoru problém, ak existujeme iba v pohybe bez zakotvenia vo faktoch. Nazdávam sa, že podobný problém vznike, ak existuje iba obraz bez odvolávky na historickú (spoločenskú, individuálnu udalosť). Takto nestabilné príbehy a obrazy majú totiž potenciál zostať na povrchu našich individuálnych prežívaní a zdôrazniť osobný (a nestály) rozmer, názor, perspektívu na úkor spoločenského, ktorý je však pre zdravú spoluexistenciu jedinca a spoločnosti (komunity) súpodstatný.
Martin Luther, ako je známe, navrhol pohyb smerujúci preč od predávania odpustkov a predstavy Boha ako nemilosrdného sudcu, ku ktorému je možné sa dostať cez splnenie zložitej štruktúry modlitieb, pôstov, pútí, relikvií a tradície odťažitej od Písma. No Lutherov pohyb nemal v sebe výzvu k bezbrehej anarchii napriek prípustnosti formálnej rozmanitosti. Naopak, Luther svoju reformáciu zakotvil na známych “sola”: fide, Scriptura, gratia a tiež redemptione Christi (iba vierou, iba Písmom, iba milosťou, iba Kristovým vykúpením). Vyváženosť príbehu, pohybu a obrazu reformácie vo faktoch a udalostiach prítomných v “sola” môže byť inšpiráciou pre súčasné pohyby a výzvou na hľadanie mojich a rovnako našich “sola”.
Pre súvekú náboženskú kresťanskú spoločnosť bolo prirodzené a potrebné predstaviť ako fakt, sťažeň, kotvu základné body kresťanskej viery a teológie. My, ktorí sme dostali dar kresťanskej viery aj v súčasnej postkresťanskej spoločnosti, sa môžeme vo svojich príbehoch a pohyboch obracať k rovnakým “sola”, ako to navrhol M. Luther. No ak je Ježiš Kristus pre kresťanov Cestou, jej smer je nielen k živej viere v Boha, ktorá prichádza v čase milosti a v podobe milosti, je rovnako Cestou k ľuďom a ľudstvu cez inklúziu a prijatie.
Ježiš Kristus prítomný v Evanjeliu je Cestou k uzdraveniu človeka i sveta. Vedie nás, kresťanov totiž k základnej báze, na ktorej sa môžeme všetci stretnúť bez rozdielu, či sme veriaci či neveriaci, napravo od stredu, naľavo od stredu, východniari či západniari, tí čo hrešia verejne alebo za zatvorenými dverami kancelárií a spální, či v súčasnosti manipulatívne rozdelení na zaočkovaných a nezaočkovaných… Prezidentka Čaputová tvrdí, že v súčasnom marazme hrá najviac negatívnu rolu absencia pokory (voči epidémii, vede, medicíne, v medziľudských vzťahoch). Veľmi s týmto názorom súhlasím. Lebo je to práve pokora (humilitas), ktorá spája (communio) a jej absencia rozdeľuje (diabolein).
Tohtoročné pripomenutie si Reformácie má pre mňa posolstvo hľadania udalostí v mojich obrazoch a faktov v mojich príbehoch. A pripomenutie Cesty k pokore. A k láske.