Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast.
Niekoľko dní sme nevnímali odlišné východiská ani rozmanité ciele. Chceli sme odstrániť vedúcu úlohu strany z ústavy. Chceli sme, aby sa k nám navrátila moc. Hoci sme boli každý iný, všetci sme rozumeli, čo hovoria, recitujú a spievajú tí na tribúne. Sú chvíle a zážitky, ktorých význam si uvedomíme až neskôr, až keď sa stanú dejinami. Takto sme na novembrových námestiach zažili čosi, čo už dávno pred nami apoštoli a máme hrdú spomienku na vlastné Turíce.
Prostred zimy sme sa vyzliekali z bezmocnosti. Bolo to možné preto, že našej bezmoci ešte ostali zvyšky síl. Ak človek prekročí hranicu krajného telesného vyčerpania a duševne úplne vyprahne, slobodu mu už nemožno ani len darovať. Bezmoc musíme zbaviť jej moci skôr ako už vôbec neostáva síl. Skôr, než budú deti študentov, ktorí v Novembri oblepili Slovensko plagátmi, donútené zrieknuť sa vízií rodičov a čistiť po nich aj zvyšky lepu.
Zatiaľ nás nedostihla sivá ničota, my si farebný svet ešte nemusíme maľovať, my ho žijeme. Usilujem sa presvedčiť sám seba, že nestrácam dobrú náladu. Som optimista. Viem naisto, že sa nestane všetko zlé z toho, čo by sa stať mohlo. A nádejám sa, že sa stane naopak dačo dobré, čo si teraz neviem ani vysnívať. Sme zodpovední za to, čomu sme uverili. Vierou nosíme v sebe tajomstvo, ktoré spoznáme, až keď sa nám narodí ako nová odvaha žiť.
Synoda 2024 sa v Ríme skončila. To je vlastne všetko, čo treba o nej povedať. Ostalo niekoľko strán dokumentov bez odpovedí na pálčivé otázky doby. Dokonca ani slabučké teologické bublotanie nemá dopad, lebo pápež nepotvrdil záväznosť dokumentov. Škoda, že sme od Novembra `89 nedosiahli odluku cirkví od štátu. Škoda, že máme takéto cirkvi, takýto štát, škoda, že jedny Turíce nestačia. V decembri si pôjdeme po 36. raz s chuťou zakričať na hainburgský breh Dunaja Ahoj Európa! Zabojujme teraz, aby z toho v daktorý z ďalších rokov neostalo už len volanie na rozlúčku.