Celopal, to je pojem známy aj v slovenčine. Celopalná obeť (holocaust *) je taký spôsob obetovania Bohu, pri ktorom sa obeta úplne zničí, spáli na popol.
Prenesene sa používa aj ako synonymum vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny a pálenia ich tiel v peciach vyhladzovacích táborov.
Plamienky tohto svietnika chcú osvetliť kritické témy holokaustu, aby sme si vedeli povedať, že naozaj a s istotou NIKDY VIAC!
Sú napomenutím, aby vážne témy nezhárali v ohni akože milosrdného zabúdania. Na nápade a realizácii sa podieľali
Lucia Drobná, študentka, SOŠ Pedagogická, Bullova 2, Bratislava
Adam Jajcay, študent, Spojená škola, Pankúchova 6, Bratislava
Katarína Hradská, vedecká pracovníčka Historického ústavu SAV, Bratislava
Zuzana Kohútová, učiteľka a školská koordinátorka výchovy k ľudským právam, Gymnázium Milana Rúfusa, Žiar nad Hronom
Kamil Sládek, predseda Centra pre európsku politiku, Bratislava
Pri úvahe nad tým, kto som, by malo zaznieť v prvom rade ČLOVEK – až potom jeho charakteristiky – Žid, Róm, Slovák, katolík, moslim,… Preto je pre mňa holokaust / porajmos zlyhaním ľudskosti v nás. Povyšuje totiž nacionalizmus a konfesiu nad človečenstvo.
Táto genocída je zlyhaním inštitútu štátu. Jeho úlohou je ochrana práv VŠETKÝCH občanov. Štát, ktorý umožní vyvezenie svojich obyvateľov na likvidáciu, siaha na ich právo na život, dôstojnosť, majetok stojí na zlých základoch.
V tejto súvislosti je dôležitá otázka viny. Cítim potrebu povedať, že vinní sú nielen tí, čo zlo konali, ale aj tí, čo umožnili zlo konať. Nevyšli zo svojej zóny komfortu.
To hneď vyvoláva otázku: Ako by som sa zachoval/a ja? Je to vnútorná otázka každého človeka. Preto je potrebné odmietnuť princíp kolektívnej viny. Zlý je vždy konkrétny človek – nie štát, Nemci, Slováci, Židia, Rómovia,…
Často, keď hovorím o holokauste, zíde mi na um báseň M. Richtera Korene vo vzduchu **
Kam, pán inžinier, kam, na hroby?
– Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku,
aj brat mi tam leží a ženina neter,
vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala,
vraj leukémia.
A vy, pán sused?
– Domov. Rýchle sa teraz stmieva.
A to ja najradšej doma…
– Na hroboch ste už boli?
– Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno,
ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú,
ale až v Kanade, veru, v Kanade…
Nemám hroby…
– A mamička, otecko, bratia,
starí rodičia, kde vám tí ležia?
– V osvienčimskom vzduchu, tam,
vo vzduchu ležia.
Znie vo mne silno na dušičky a ešte silnejšie 27. januára – na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Holokaust znamená, že ste prišli nielen o svoju prítomnosť, často aj o budúcnosť. Prišli ste o domov, fotografie blízkych, predmety pripomínajúce detstvo, mladosť…
Prišli ste o živých, ale aj o mŕtvych. Neviem si predstaviť, aké to je, keď nemáte ani len hrob blízkeho, kde by ste zapálili sviečku, položili kamienok…
Jediným zdrojom pamäti sa stáva človek, čo si spomína. A človek žije, kým si ho pamätajú. Preto je pre mňa dôležité pripomínať si. Preto #WeRemember (https://www.facebook.com/WeRememberEveryDay).
Ak sa chcete pripojiť, použite profilový rámik #WeRemember od Witolda Zakrzewskeho na facebooku, alebo sa odfoťte s nápisom WeRemember. Nezabúdajme… je to dôležité pre nás všetkých.
* holokaust (hebrejsky šoa, rómsky porajmos) označuje masové vyvražďovanie civilného obyvateľstva, obzvlášť židovského pôvodu, nemeckými nacistami a ich kolaborantmi počas druhej svetovej vojny.
** Božia ulička, Antológia slovenskej literatúry o holokauste, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 1998, ISBN 80-88735-81-5, s.189