Keď ostal Paľo bez domova, bez internátu a bez práce, vzal ho Tonko k sebe. Každý s inou povahou, ale skvelí pozorovatelia, ironickí a žartovní, dvojica ako Satinský s Lasicom. Každodennosť ich po pár rokoch oddelila, ale vzťah pretrval a teraz sú zasa spolu. V Tonovom jednoizbovom byte sa vystriedali mnohí a najlepší vzťah mal s každým z nich. Lebo to je celý Tono. Počúval nás bez posudzovania, každému venoval nerozdelenú pozornosť a rozdával bez toho, že by čakal späť. Keď sa otváral ľuďom, nebál sa naletieť. Myslím, že aj dnes by dal súhlas so svojou účasťou vo finále ankety o najväčšieho Slováka. Nehodnotil by formát a réžiu, neodťahoval by sa od súperov. Tešil by sa, koľko ľudí mu dáva svoj hlas a všetkých by chcel objať. Myslime na to, že ak mu svojím hlasom doprajeme hoci úplne zbytočné víťazstvo, vlastne si ho ako keby znova sami sebe darujeme. To je jeden aspekt toho, čo znamená iba zomrieť a neprísť pri tom o život. Ak mu ako jeho nasledovníci budeme stále opakovane dávať svoj hlas, spravíme pre seba viac ako keď sa budeme Srholcom vyznamenávať.
V týchto dňoch je to 40 rokov, čo sme cestovali navštíviť mojich dvoch priateľov, Tonka a Paliho. S Kristinkou sme sa zasnúbili a chcel som ju predstaviť práve im dvom, Vtedy už dávno nebývali spolu. Tonko bol farárom v Záluží a opravoval kostol, Pali už býval v Bystrici a staršia dcéra Zuzka mala vyše roka. Takže spoločné výročie si pripomíname po dvojiciach. S Kristinkou prajeme Tonkovi a Palimu, aby sa na nás schuti zasmiali a aby nám svietili na ďalšej ceste. Ešte chvíľu a zasa oslavujeme spolu!