Obrázok: Pokoj a dobro
Na istej slovenskej rozhlasovej stanici som začul známy hlas. A zaznievala známa téma. Hlas patril RKC arcibiskupovi a téma patrila kňazským vysviackam, ktoré po tieto dni prebiehajú v slovenských kostoloch. Táto kombinácia sa mi zdala výborná a čakal som, ako arcibiskup osloví slovenskú spoločnosť s touto PR témou. Lebo kňazi a biskupi sú podstatným PR prostriedkom v cirkevnej komunikácii ku svojim aj nesvojim. Arciiskup rozprával o svojej ordinácii, o kňazskom nadšení s podtónom revolty voči vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu. Moderátor po vypočutí dobrodružného resentimentu, v ktorom sa rozprávajúci pohyboval s istotou shaolinského mnícha, ktorý pozná spôsob boja protivníka, obrátil pozornosť na súčasnosť.
Spôsob reči sa zrazu zmenil z pútavého rozprávania, ktorému mohli rozumieť aj ľudia menej znalí cirkevných reálií, na scénku Lasicu a Satinského, ktorí po švédsky interpretovali dialóg dvoch luteránskych farárov, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou, že stratia vieru. Azda iba zopár ľudí malo šancu tomu porozumieť.
A tak sme sa dozvedeli, že hlavným nebezpečenstvom kňazského života a povolania je prílišná blízkosť tomuto svetu. Prostriedky ako internet, TV a rádio môžu zachytiť mladého človeka a ten sa rozhodne pre jednoduchší život v nejakom atraktívnom sekulárnom povolaní a nie pre kňazstvo. Nechcem polemizovať o možnom zhubnom vplyve médií. Zaujal ma iný dôraz. (porov. od 01:00 -01:30 https://slovensko.rtvs.sk/relacie/host-dobreho-rana/108997/mons-jan-orosch)
V čom je kňazský život zložitý? Pamätám si, že ako mladý kaplán som prišiel bývať do bytu, na ktorý som si nemusel brať hypotéku, jedol som jedlo, na ktoré sa mi skladali veriaci, za pohreby, svadby, krsty mi často ľudia poďakovali finančnými darmi, ktoré som nemusel zdaňovať, mal som plat: síce malý, ale šiel. K tomu miesta za čelom stola a občas ešte aj onikanie…
A oproti tomu je predstavený sekulárny život ako jednoduchší: s hypotékami, leasingami, spotrebákmi, nestabilnou prácou, vzťahmi, managerskou zodpovednosťou za prácu a s ňou spojený príjem zamestnancov, ktorí živia svoje rodiny…
Občas mi napadá, že by mnohí kňazi a biskupi mohli na nejaký čas opustiť ekonomické istoty spojené s ich spoločenským statusom a mohli by vyskúšať napr. zháňanie zamestnania bez potrebnej kvalifikácie. O plánovaní ďalšieho dieťaťa (povedzme štvrtého) s príjmom do rodiny 800 Eur mesačne pochopiteľne pomlčím. Mohli by možno na pár dní navštíviť svojich ženatých protestantských kolegov a sledovať, ako sa farárskej rodine žije z minimálneho príjmu. Iste by sa ich optika i reč zmenili z prejavov burcujúcich k demonštratívnemu pochodovaniu k citlivému zaobchádzaniu s limitmi, ktorými trpí súčasná slovenská rodina a spoločnosť.
Pred časom, vlastne neviem, kedy presne to bolo, sa v mojom živote vyskytol zvláštny jav. V snahe zľahčiť svoju situáciu tento jav volám nádejou. Z tohto stavu sa ma snaží dostať team špecialistov na priateľstvo, ktorí to natvrdo volajú naivitou. Nech ctený čitateľ posúdi sám: po vypočutí analýzy nebezpečenstiev súčasného kňazského života na úrovni prevencie moru prostredníctvom nosenia hygienických rúšok, som s nádejou (naivitou?) očakával aspoň kúsok teológie. Možno záchvev horizontu, za ktorým sa odohráva zjednocovanie daru a tajomstva cirkevnej služby. Alebo dotknutie sa hĺbky Kristovho pastierskeho poverenia a jeho realizovanie napr. v ranej cirkvi, v ktorej vznikali cirkevné úrady. Alebo dokonca premostenie z koexistencie cirkvi a spoločnosti za socíku k súčasnosti najmä v situácii prezentovania cirkvi v sekulárnom rádiu. A áno, čakal som aspoň iskru z ohňa prorokov, ktorý plápolá v sluhoch Božích už tisícky rokov a odvoláva na moc väčšiu, než je ľudská a prírodná. (Porov. 1 Krl 19).
No namiesto očakávanej čerešničky na torte (hoci aj grilovanej s horčicou, ale nech), prišlo niečo na spôsob majonézy zabudnutej pred letnou dovolenkou na okennej parapete. Na moderátorovu otázku o zmysle a dôležitosti novokňazského požehnania, kvôli ktorému “sa oplatí zodrať aj jeden pár topánok”, nasledovalo prirovnanie, ku ktorému nedokážem nájsť adekvátny prívlastok. Zaznelo: Je to ako s vyhlásením za svätého. Treba nového svätého hneď po vyhlásení prosiť o orodovanie, pokiaľ nemá toho na starosti ešte veľmi veľa… Hoci je to iba ľudová zbožnosť, niečo podobné sa deje aj s novokňazským požehnaním… (porov.01:00-02:00 https://slovensko.rtvs.sk/relacie/host-dobreho-rana/108997/mons-jan-orosch)
Namiesto ďalšieho komentára sa radšej obraciam k myšlienke, s ktorou som sa stretol nedávno v podaní autora cirkevnospoločenských analýz s prekvapivo pravdivou vnútornou logikou. Prostredníctvom spomienky na myšlienku Tonka Srholca sa najprv obracia do minulosti: “Voľakedy šli za kňazov muži „Triedy A“. Tí, čo zostali, sa oženili a venovali sa sekulárnym povolaniam.”
Dnes je situácia často opačná. Stačí sa prejsť po Kapitulskej či iných teologických uliciach, alebo si prečítať niečo o radosti z evanjelia na Slovensku. Ako spôsobiť, aby boli v cirkevnej službe opäť topmanageri vyzretí ľudsky i profesionálne? Mali by byť vystrojení pokorou a múdrosťou a mali by mať vyoperovaný zmysel pre elitárstvo. Mali by byť zbožní na spôsob zbožia zrejúceho v slnečnom svetle, ktoré očakáva žatvu a nebojí sa jej. Nemali by byť zbožní na spôsob modlivky, ktorá svojou nábožnosťou zožiera okolie. Mali by mať odvahu žiť a ak treba aj zomrieť za cirkev, pokiaľ je cirkev skutočne cirkvou. A pokiaľ nie je, mali by žiť a ak treba aj zomrieť za to, aby volali cirkev k návratu k cirkvi. Mali by dokázať vztiahnuť na seba Božie povolanie “Tu som, pošli mňa!” (Iz 6,8).
Kam? Na pole a vinicu tohto sveta o ktoré sa treba starať, aby sa rodili plody Božieho kráľovstva. Aby na nich Duch mohol voľne vanúť tam, kam chce a nenarážal na múry úzkostlivo postavené okolo zopár rastlín, ktoré už takmer vyschli. Stavbyvedúci si to ani nevšimli, lebo si všímajú viac kvalitu a výzdobu múrov, než Život rašiaci po jarných dažďoch.