Foto: http://www.viviangist.com
Zlaté kňazské jubileum je niečo podobné, ako zlatá svatba – príležitosť pre vďačné spomienky, ako i dôvod k oslave. Úplne inak sa postavili k tomuto jubileu 11 kňazi z kolýnskeho arcibiskupstva a vyvolali tak veľkú pozornosť v celej nemeckej cirkvi. V otvorenom liste vyjadruje ročník 1967 (rok vysviacky) jasnú kritickú bilanciu a zároveň uvádza dôvody, ale i naznačuje smer, akým by sa mala cirkev v budúcnosti uberať.
V liste sa kňazi vyjadrujú proti vytváraniu megafarností, proti povinnému celibátu a proti vylučovaniu žien z možnosti mať podiel na kňazskej vysviacke. Kňazi, ktorí študovali teológiu a ktorých prvé roky kňazstva sa diali v euforickej atmosfére II. vatikánského koncilu a v dobe pontifikátu Jána XXIII., píšu v liste o očakávaniach, aké vtedy od cirkvi mali, ale i o obrovskom sklamaní, ktoré už niekoľko rokov po ich vysviacke v cirkvi nastalo.
Bunkrová mentalita
„V Ríme, ale i v kolínskom arcibiskupstve sa žiaľ veľmi rýchlo dostavila atmosféra strachu“ – strachu zo zmien. „Atmosféra bunkrovej mentality mala zaistiť vieru“ – je jedna z viet tohto listu. Duchovní kriticky konštatujú, že otázka po existencii Boha už nehrá u väčšiny ľudí žiadnu úlohu. „Zvlášť nás bolí to, že mimo obdobia prvého svätého prijímania neprichádzajú ani deti, ani mladé rodiny k bohoslužbám a zároveň i mládež a dospelí sa všeobecne nepodieľajú okrem mimoriadnych udalostí (vianoce, krst, svatba, pohreb) na živote spoločenstva veriacich.
„Boli sme naivní a nechali sa zaslepiť modrými očami“
Wolfgang Bretschneider, prezident všeobecného Združenia sv. Cecílie v Nemecku, je jeden z tých, ktorý list podpísal, a píše: „Boli sme nadšení, ale s pribúdaním rokov sme museli čoraz viacej uznať, že naše očakávania boli naivné a nechali sme sa zaslepiť modrými očami“. Podobne sa vyjadril i farár Thomas Frings z Münsteru, keď sa na FB posťažoval nad stratou významu viery pre život a významu cirkvi v spoločnosti. Ako dôsledok tohto osobného konštatovania sa rozhodol odísť z diecéznej služby a vstúpil i napriek pokročilému veku do benediktínského kláštora.
„Skúsenosť samoty“
Jeden aspekt tohoto otvoreného listu je v Nemecku dosť diskutovaný. Kňazi píšu otvorene o osobných skúsenostiach a o celibáte. „Mnohí z nás sú konfrontovaní so samotou. Ako starnúci celibátníci to dnes, po 50 rokoch, jasne cítime.“ V kontexte kláštorného spoločenstva može mať celibát dôležité poslanie. V spojení s „modelom osamelo žijúceho muža“ však vedie príliš často k bezmocnej, niekedy až prehnanej aktivite (akcionizmus) ako i k postupujúcej osamelosti.
Preklad a spracovanie podľa týždenníku JA – Neue Kirchenzeitung, č. 5, 29. januára 2017.