Komunistický režim v Československu neumožňoval občanom slobodný prístup k informáciám. Len v 50-tych rokoch bolo v Československu zlikvidovaných okolo 28 miliónov kníh, bola zriadená cenzúra a mnoho autorov bolo zakázaných. Nový 52 minútový dokument „Stopy v snehu“ mapuje nielen samotné pašovanie literatúry, ale aj tlačenie kníh, samizdatov a ich distribúciu. Film objasňuje motivácie ľudí, ktorí nezištne riskovali vlastnú slobodu, aby napomohli k vnútornej slobode ostatných.
Ústredným motívom dokumentu je príbeh troch kamarátov, ktorým sa stalo prenášanie náboženskej literatúry osudným. Priatelia – Alojz Gabaj (v tom čase 23 ročný robotník Vodohospodárskej výstavby), Branislav Borovský (19 ročný študent 2. ročníka chemickej fakulty SVŠT) a Tomáš Konc (20 ročný študent 3. ročníka strojníckej fakulty SVŠT) – boli 12. decembra 1983 na československej hranici s Poľskom zatknutí a neskôr väznení. Najmladšiemu Braňovi počas samotky (pozn. autorky: dnes otec ôsmich detí) „podnapitý dozorca mieril pištoľou do hlavy…“ Dňa 13. mája 1985 boli v Československu odsúdení na trest odňatia slobody v rozsahu 14 mesiacov (pre Braňa a Alojza) a 12 mesiacov pre Tomáša. Súdny proces vyvolal protest verejnosti a na medzinárodnom poli sa ich zastal aj americký prezident Ronald Reagan.
Vo štvrtok 24. septembra 2015 o 18:00 v Kine Lumière v Bratislave sa uskutoční slávnostná premiéra tohto výnimočného dokumentárneho filmu z dielne Ústavu pamäti národa. Režisérom snímky je Slavomír Zrebný.
Ako sa pašerácky prechod odohral, popísal po 28 rokoch Tomáš Konc (dnes kapucín v Bratislave):
Ako zvyčajne sme prišli na miesto autom. Doviezol nás môj brat Jozef. Hore na československo-poľskú hranicu sme vyšli s troma poloprázdnymi batohmi, kde sme sa stretli s troma Poliakmi. V napadnutom snehu sme zanechávali stopy. Z hranice bolo nutné odísť čím skôr, pretože sme vedeli, že je tam hliadka. Avšak zdržali sme sa dlhšie, lebo sme sa dohovárali na budúcom stretnutí. Najprv sme poslali domov poľských priateľov. My sme zostali na hranici o trochu dlhšie. Keď Poliaci odišli, zbadali sme, že po ich stope priamo k nám kráča dvojčlenná pohraničná hliadka. V šoku sme neurobili nič. Keď nás zbadali, jeden z vojakov zavolal vysielačkou na ústredňu. Dostal rozkaz, aby nás predviedli na poľskú pohraničnú stanicu. Braňo sa ešte vypýtal na toaletu, aby sa pokúsil zbaviť listu, ktorý napísal Peter Žaloudek. No vojaci list zo snehu vyhrabali. Priviedli nás na stanicu, kde nám prikázali batohy vysypať. A tak ako pohraničiami, tak aj my sme až teraz uvideli, čo sa v batohoch z Poľska nachádzalo. V batohoch bolo obrovské množstvo náboženských obrázkov, magnetofónových kaziet s kázňami Antona Hlinku, Všeobecná deklarácia ľudských práv o náboženskej znášanlivosti s komentármi Antona Hlinku, náboženské knihy a iné veci. Zaujímavosťou bolo aj objavených 8 apoštolských požehnaní Jána Pavla II. pre 8 osôb žijúcich na Slovensku.
Do prenášania náboženskej literatúry bol významnou mierou zapojený Peter Žaloudek – v tom čase vyhodený z kňazského seminára a v súčasnosti okrem iného aj člen ok21 – ktorý osobne mladých mužov poznal a do činnosti ich zasvätil:
Za komunizmu, než som na odporučenie predstavených z Ríma emigroval, som sa tri roky venoval pašovaniu náboženskej literatúry cez hory z Poľska na Slovensko. V tom čase v celom ČSSR žiadna náboženská literatúra neexistovala a bola zakázaná ako protištátna. Náboženská literatúra sa vtedy tlačila väčšinou v Ríme (v tlačiarni Ugo Detti), kde žilo mnoho exilových slovenských i českých kňazov, koniec-koncov i ja. Ďalej sa takáto literatúra tlačila v Nemecku, Švajčiarsku, USA a hlavne v Kanade, kde jezuitská rehoľa darovala slovenským jezuitom v Toronte dom, ktorí sa venovali práve tlači náboženskej literatúry.
Lenže ako dostať vytlačené knihy do ČSSR, ktoré bolo hermeticky uzavreté? Sem-tam niekto priniesol zo Západu jednu dve knihy, ale to nebolo nič. A tak sa táto literatúra začala vo veľkom dopravovať do Poľska, kde vtedy existovala náboženská sloboda. Ďalší problém nastal, ako dostať privezenú literatúru do Československa. Vtedy skrytá cirkev zorganizovala pár nadšencov, ktorí literatúru pašovali. Jedným z nich som sa stal i ja.
V tom čase som bol už vyhodený z kňazského seminára, lebo som v roku 1979 odmietol spoluprácu s ŠTB, a pripravoval som sa na cestu tajného štúdia a tajnej kňazskej služby. Nemal som čo stratiť. Bol som mladý, zapálený, z celej duše som bojoval proti všetkému, čo totalitný komunizmus nastolil a tak som sa na túto činnosť dal i ja.
Pol roka som hľadal a testoval svojich spoluparťákov, a to nielen z dôvodu dobrej fyzickej a psychickej kondície, ale tiež aby boli rovnako zapálení “pre vec Božiu”, než som našiel práve týchto troch: Alojza Gabaja, Tomáša Konca a Braňa Borovského. Pár krát boli so mnou i mladé študentky z rôznych vysokých škôl, ktoré sa väčšinou pripravovali na dráhu tajných rehoľných sestier a boli z toho nadšené. V určitom zmysle to bolo aj dobre, lebo navonok sme pôsobili ako parta turistov, ktorá sa vybrala na túru do hôr, a boli sme menej nápadní. Lenže potom som sa rozhodol, že ženy v mojej parte nebudú, lebo predstava, že by sa mohlo niečo stať, ma od toho odradila. Keby niekoho zatkli, ŠTB sa s nikým nemaznala. Za tie tri roky, čo sme spolu chodili do hôr a tam si na rôznych, presne na minútu dohovorených miestach vymieňali ruksaky – v tých našich boli potraviny a konzervy, v poľských knihy – sme takto preniesli niekoľko tisíc kníh…
V roku 1983 som emigroval a o niekoľko mesiacov, už ako študent teológie v Ríme, kde som každý večer počúval správy rádia Slobodná Európa z Mníchova, aby som mal kontakt so starou vlasťou a dozvedel sa aspoň niečo o tom, čo sa doma deje, som začul informáciu, ako v horách na poľsko-slovenskej hranici zatkli troch Slovákov. A potom povedali ich mená. Skoro som spadol od hrôzy zo stoličky a horko sa rozplakal: zatiaľ čo ja som bol na slobode, moji parťáci si už odsedeli rok v poľskom väzení, kde ich bili a snažili sa z nich vytĺcť všetky informácie ohľadom kontaktov, mien a vôbec pašovania kníh, potom si odsedeli ešte na Slovensku, a boli vyhodení z vysokých škôl.
ÚPN už dlhšiu dobu pripravoval tento dokumentárny film. Ako posledný, s kým rozhovor natáčali, som bol v marci tohto roku ja. Teší ma, že na prezentáciu filmu si vybrali fotografiu (viď vyššie) práve mojich troch bývalých parťákov a že použili i myšlienku z môjho rozprávania: Stopy v snehu. Pri natáčaní sa ma pýtali na rôzne zážitky a sú také, na ktoré človek nezabudne do smrti. Raz začiatkom jesene sme šli spolu na dohovorené miesto v horách. Zatiaľ čo dolu bolo pekné a relatívne teplé počasie, hore už poletoval sneh, chvíľu sa držal na zemi, po čase sa ale predsa len roztopil. Keď sme vystúpili hore, bolo treba prejsť cez vysekané pásmo stromov, kadiaľ viedla hranica. Po tejto hranici pendlovali sem a tam poľskí i slovenskí vojaci so psami. Pamätám si, ako nám vtedy ten sneh prekazil naše plány. Rozhodovali sme sa, či sa nemáme radšej vrátiť, lebo ak pohraničiari uvidia stopy v snehu, tak bude zle. Nakoniec sme si ale povedali, že to riskneme, dúfajúc, že sa sneh roztopí. Dvaja parťáci – jeden z našej skupiny a druhý z poľskej – ktorí dávali pozor, či je čistý vzduch, zrazu zbadali prichádzať dvoch vojakov so psom. Dali nám znamenie. My sme sa okamžite prilepili k zemi, ani len nedýchali. Krvi by sa v nás vtedy nikto nedorezal. Dodnes mám pred očami tú scénu: ležali sme v prudkom svahu v lese, kde po hrebeni viedla hranica, vidím nohy vojakov, počujem ako sa rozprávajú, vidím a hlavne počujem dychčiaceho vlčiaka. Tŕpli sme, či nezbadajú stopy v snehu a či nás nevycíti pes. Ani jedno, ani druhé. Vojaci prešli, odišli, my sme rýchlo ukončili svoju prácu a zostúpili naspäť do doliny.
To, čo sme vtedy robili, sme konali z presvedčenia, radi, boli sme mladí, nebojácni, svet patril nám a možno by to boli konali iní, keby nebolo nás. Tú dobu už pomaly zavial čas, život ide ďalej, treba sa postaviť zoči-voči iným výzvam dnešnej doby a je ich viac než dosť. O žiadne ocenenie nestojím, ale teším sa, že ÚPN sa touto témou zaoberá, lebo je to súčasť našich národných dejín. Treba ešte dodať, že v dobe komunisticko-eštebáckej totality to bola slovenská špecialita, čosi, čo ani v Čechách, ani nikde inde na svete nemá obdobu. Všetko dobré i nedobré si každý z nás nesie vo svojom vlastnom batôžku a raz príde čas, až ho na večnosti rozbalíme…
Kiež to všetko je a zostane na väčšiu česť a slávu Božiu.
Zdroje:
Ústav pamäti národa – http://www.upn.gov.sk/
Konzervatívny denník Postoy – postoy.sk
Zo spomienok Petra Žaloudka