Peter Žaloudek z mladších rokov
Medzinárodná sieť reformných katolíckych hnutí a organizácií (www.icrn.info) usporadúva svoje konferencie od roku 2013. Po stretnutiach v Bregenzi, Limericku a Chicagu sa 4. konferencia uskutočnila 11. – 15. júna 2018 v Pezinku. Prvá časť programu sa venovala skrytej cirkvi a skúsenosti československých kresťanov so životom v totalitnom režime. Prinášame príspevok Petra Žaloudka.
Dobrý večer, priatelia, je to pre mňa veľká pocta, že tu môžem byť dnes medzi vami. Mal som to šťastie, že som sa narodil v rodine veriacich rodičov a zo strany otca i v rodine aktívnych katolíkov. Otcova sestra, moja teta, ktorá bude mať 90 rokov, vstúpila do rehole ešte pred komunizmom. Už v útlom veku mi imponoval jej rehoľný habit. V čase, keď bola za komunizmu internovaná a rehoľné sestry si odmietli vyzliecť svoje habity, sa komunistický režim nechcel pred svetom za diskrimináciu cirkvi a rehoľníkov blamovať, a sestrám nosiť habit povolil. Rehoľné sestry boli internované v špeciálnych domovoch a svoje pôvodné činnosti nesmeli vykonávať. Mali však povolenie pracovať v špeciálnych ústavoch a venovať sa mladým ľuďom s mentálnym postihnutím.
Otcov strýko, môj prastrýko, bol jezuitom. I on bol internovaný. Bol to však človek nesmierne rozhľadený, vzdelaný, plný humoru. Občas nás mohol navštíviť alebo my s rodičmi sme mohli navštíviť jeho. Vždy mi imponovalo, s akou ľahkosťou a hrdosťou znášal svoj osud.
Kňazský a rehoľný ideál bol pre mňa métou, túžil som byť neoblomným, nezotročeným a zároveň zapáleným pre duchovné myšlienky.
Doma aj v rodine sa o zločinoch komunizmu a pošliapavaní ľudských práv a slobôd vždy hovorilo s odporom. Moje dospievanie to výrazne ovplyvnilo. Mohol som vyrastať ako niekto, kto už vo svojom zárodku chcel byť iným, než z neho chcel mať komunistický režim. Katolícka cirkev v tom čase bola pre mňa vzorom, symbolom spoločenstva ľudí, ktorí sa nechceli dať zotročiť, zahnať do kúta a ktorí chceli žiť hrdo a čestne. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som už od malička túžil stať sa kňazom. Kňazský a rehoľný ideál bol pre mňa métou, túžil som byť neoblomným, nezotročeným a zároveň zapáleným pre duchovné myšlienky.
Mojim šťastím bolo, že som sa takto formovaný mladík dostal do prostredia bývalých členov rôznych reholí ako aj kňazov, ktorí boli v 50-tych rokoch minulého storočia väznení a po prepustení z väzenia svoje kňazsko-rehoľné činnosti už nemohli vykonávať verejne. Títo ľudia pre mňa navždy zostanú vzorom krásnych osobností – nezotročených, nepokrivených a slobodných. Títo ľudia sa vnútorne nikdy nezmierili s tým, že sa zmenila doba a už nemôžu pôsobiť ako duchovní. Títo ľudia, verní svojmu duchovnému povolaniu, žili tak, ako keby sa navonok nič nebolo zmenilo, ako keby aj naďalej boli kňazmi a rehoľníkmi. Naďalej žili svoje poslanie, či poslanie rehoľnej komunity, naplno.
Jedným z poslaní kresťanstva je vzdelávanie, ku ktorému neodmysliteľne patrí aj čítanie náboženskej literatúry. Na celom území ČSSR bola kresťanská literatúra zakázaná. V českom a slovenskom jazyku náboženská literatúra vychádzala v Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku, Kanade a USA, teda všade tam, kde žili česko-slovenskí emigranti, hlavne kňazi a rehoľníci. Lenže ako túto literatúru do hermeticky uzavretého Československa dopraviť? Existovalo len málo možností, ako to uskutočniť. Jednou z možností bola cesta cez horské masívy z Poľska. V Poľsku bol síce tiež komunizmus, ale čo sa týka akceptovania slobody cirkvi, oveľa miernejší. Komunistický režim v Poľsku si tvrdé represálie nemohol dovoliť najmä zo strachu pred vzburou národa, ktorý sa ku katolicizmu hlásil takmer stopercentne. A tak sa začali slovenské knihy vo veľkom dovážať práve do Poľska. Jedného dňa ma oslovil Silvo Krčméry – človek, ktorého som si veľmi vážil – či by som mal odvahu venovať sa organizovaniu pašovania náboženskej literatúry. Túto požiadavku som predniesol môjmu vtedajšiemu rehoľnému predstavenému, P. Šebastiánovi z rehole kapucínov, ktorej som bol vtedy tajným členom. Dodnes si pamätám jeho reakciu: „Peter! A nemáš strach? Trúfaš si na to? Veď ak ťa chytia, čaká ťa väzenie.“ Odpovedal som, že strach mám, ale že si zároveň uvedomujem, ako dôležité je, aby sa tejto činnosti niekto venoval. Že predsa nie je možné, aby nás komunistický režim zahnal do kúta a my sme sa tomu bez boja poddali…
A tak to všetko začalo. Niekoľko prvých ciest cez hory do Poľska som zo začiatku absolvoval sám. Možno si pamätáte, že v 80-tych rokoch bol v Poľsku tzv. „Stan wojenny“ (stanné právo), kedy počas diktatúry generála Jaruzelského boli hranice Poľska uzavreté. Cez hranice sa dalo prejsť len na čierno. V nasledujúcich mesiacoch som hľadal a vyberal partiu mladých ľudí s podobným entuziazmom a s vnútornou túžbou venovať sa pašovaniu kníh. Medzi rokmi 1980 až 1983 sme hranice medzi Poľskom a ČSSR prekročili približne 30 krát, s výnimkou zimných mesiacov, kvôli stopám v snehu. Počas toho obdobia sme prepašovali tisíce kníh. Každá túra do hôr bola veľmi riskantná. Báli sme sa, aby nás nechytila poľská či československá pohraničná hliadka. Keď sme sa stretli s poľskými priateľmi, dali sme im naše ruksaky plné potravín a oni nám zase odovzdali svoje ruksaky plné kníh. Na stretnutí sme si vždy dohovorili miesto a čas nasledujúceho stretnutia. V priebehu tohto trojročného pašovania sme niekoľkokrát zažili veľmi nebezpečné chvíle, napríklad keď hliadkujúci vojaci prechádzali aj so psami blízko nás, pričom nás nezaregistrovali.
V júni 1983 som emigroval do Rakúska, kde som získal politický azyl, oficiálne som sa stal členom rehole kapucínov a taktiež som začal študovať teológiu v Ríme. Skupina, ktorú som vytvoril, v pašovaní kníh pokračovala naďalej. Bohužiaľ, v decembri 1983 skupinu zatkla poľská polícia a traja mladíci sa dostali na rok do poľského väzenia.
Celé týždne nikto nevedel, čo sa s nimi stalo. Jednoducho zmizli zo sveta. Po ročnom väzení Poliaci všetkých troch poslali na Slovensko, kde mal pokračovať ďalší súd a väzenie. Ich prípad sa však našťastie stal mediálne známym. Americký prezident Ronald Reagan v televíznom vysielaní obvinil československý komunistický režim, že chce súdiť mladých ľudí kvôli pašovaniu náboženskej literatúry. Až tento medzinárodný tlak spôsobil ich náhle prepustenie na slobodu.
V slovenskom jazyku existuje jedno príslovie: „Človek si zvykne na všetko, dokonca i na šibenicu“. Inými slovami sa to dá interpretovať aj tak, že človek dokáže prežiť všetko, ak je schopný vnútorne akceptovať akúkoľvek situáciu, hoci je veľmi bolestná, tvrdá až krutá. Byť kresťanom v demokratickej krajine, napr. v USA, západnej Európe a podobne, je pekné a ľahké. Nie je však jednoduché byť kresťanom v moslimskej krajine, či v krajine, kde vládne diktátorsky režim, ako napr. v Severnej Kórei. My však vieme, že v týchto krajinách a v neľahkých podmienkach kresťania žijú. A žijú veľmi skromne a v tichosti. Takmer nikto o nich nevie. Žijú, lebo ich ideálom je Ježiš Kristus, v ktorého veria a od ktorého očakávajú pomoc a ktorý im dáva silu a odvahu. Situácia kresťanov tzv. skrytej cirkvi v komunistickom Československu nebola ľahká, ale kresťania túto dobu prežili a vydali nádherné svedectvá viery.
Nie sme hrdinovia. Sme všední ľudia, obyčajní kresťania.
To, čo sme vtedy konali, sme konali z nadšenia pre Krista a z lásky k ľuďom. V tom čase sme nemali čas a ani možnosti sa radiť alebo diskutovať o tom, ako to máme robiť, či je to správne, či to schváli cirkevná hierarchia, či je to nebezpečné a podobne. Naše rozhodovanie muselo byť rýchle, zodpovedné a skryté. Jednoducho sme museli konať. V živote každého človeka sú momenty, kedy nie je čas sa pýtať, ale treba rýchlo konať, lebo človeka pobáda vlastné svedomie. A tak sme konali aj my. Nie sme hrdinovia. Sme všední ľudia, obyčajní kresťania.
Všetci už starneme a na mnohé detaily pomaly zabúdame. Na jedno však nikto z nás, kto tú dobu zažil, nikdy nezabudne: S vďačnosťou budeme pamätať vždy na to, ako sme sa nikdy nezmierili s diktatúrou komunizmu a robili sme to, čo sme cítili, že robiť musíme.
Ďakujem za pozornosť.