Nedeľnú nekázeň Veroniky Šikulovej sme prevzali z denníka N.
Keď vošiel do Kafarnauma, prišiel k nemu stotník a prosil ho: „Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne sa trápi.“ Ježiš mu odpovedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Stotník mu na to povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zasa podriadení vojaci. Keď poviem jednému: ‚Choď!‘, tak ide, a druhému: ‚Poď!‘, tak príde, a svojmu sluhovi: ‚Urob to!‘, tak to urobí.“ Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: „Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru…“
(Evanjelium podľa Matúša – Mt 8, 5-10)
Kafarnaum je dnes všade. Zaprášené námestie nášho každodenného pachtenia sa za márnosťami, kde každý niečo predáva, niekto na niekoho kričí, iný čosi hľadá v mobile a… a všetci sa ponáhľajú. Uprostred takéhoto námestia stojí človek, ktorý má moc – rímsky stotník. Dnes by sme ho nazvali manažérom, možno by to bol dôstojník alebo dáky dôležitý úradník. Ten, čo má pečiatky, kľúče od dverí, kopec ľudí pod sebou, skrátka má vplyv – MOC.
No v sebe má možno zvláštnu prázdnotu, ktorú nedokáže zaplniť žiadny dekrét ani radosť. Doma mu zomiera sluha – obyčajný chlapec, takmer dieťa, ktoré nikomu nebude chýbať, možno len jemu. Tento stotník neurobí to, čo by urobila väčšina ľudí. Nenaštartuje žiadne ministerské auto, nezačne sa vyvyšovať, nezačne búchať na dvere a nekričí: „Viete, kto som ja?!“
Prichádza potichu ako vyznávač starého tasmánskeho príslovia: Drž sa bokom, v strede zaberáš veľa miesta.
My všetci máme strašný, dobre, tak nie strašný, ale veľký strach, že ak nebudeme v strede, na okraji akoby sme ani neboli! A tak sa tisneme do stredu pódií, do stredu pozornosti, na výslnie lajkov na sociálnych sieťach, do stredu záujmu. Chceme, aby o nás všetci vedeli – o našom márnom pechorení tu na zemi. Výsledkom je obyčajne hluk a hrozne málo miesta na dýchanie. Stred je plný egoizmu.
Ten stotník z Písma však pochopil tajomstvo periférie. Vie, že veľkosť sa meria tým, koľko miesta dokáže človek urobiť druhému.
A potom povie: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ To nie je dáke falošné ponižovanie: presne odhadol vlastnú malosť, pochopil, že ak sa stiahne na okraj, uvoľní v strede miesto pre zázrak. Pre slovo, ktoré lieči na diaľku a vylieči aj jeho sluhu.
A potom je tu scéna s Petrovou svokrou. Uzdravenie, ktoré netrvalo dlhšie než trebárs tichý vzdych. Horúčka pominula a stará žena neurobila žiadne teatrálne gesto, nezačala písať pamäti o stretnutí s Mesiášom a vyskakovať, no vstala a začala variť polievku. Lebo láska nepotrebuje reflektory. Často sú jej najväčším prejavom trebárs čisté taniere a teplé jedlo pre unavených pocestných.
Svet má horúčku. Nielenže horí planéta, ale svet dostal horúčku dôležitosti, proti ktorej sa ani nedá zaočkovať. Možno si len ticho prisadnúť na pomyselnú lavičku vedľa Abraháma, Izáka a Jakuba ako na striedačku, prestať sa hádať o to, koho bude viac vidno na fotke.
Ježiš v to kafarnaumské popoludnie neliečil len ochrnuté údy a horúčku. Liečil aj našu ľudskú potrebu vlastniť priestor. Vyháňal pýchu obyčajným slovom, vzal na seba aj našu neustálu potrebu byť stredobodom vesmíru.
Možno by nám všetkým pomohlo, keby sme občas ukročili kamsi na okraj, tam, kde je tieň a chladný vzduch. Práve odtiaľ totiž najlepšie vidieť drobné, tiché zázraky, ktoré sa dejú najmä vtedy, keď prestaneme zavadzať sami sebe.
Možno sa všetko začína v nejakom hračkárstve, kde predávajú glóbusy, ale úplne malilinkaté, vreckové, čo sa zmestia do dlane ako jabĺčko. Človek sa pozrie a má chuť položiť prst tam, kde býva, aby všetci videli. Lenže pod tým prstom zmiznú mestá, rieky, nehovoriac o vrabcoch na strechách, a nakoniec nevidno vôbec nič, iba ten prst.
Svet možno netreba držať pod krkom, ba ani na ňom sedieť ako na stoličke vo fotoateliéri – stačí potichu, s rukami vo vreckách, urobiť dva kroky dozadu, aby sa ten vreckový glóbus mohol voľne otáčať. Veľké zázraky sa dejú nenápadne, prídu po špičkách, cez bočné dvere, mirnix-dirnix, utrú stôl, postavia pred vás tanier horúcej polievky a zmiznú kdesi v tieni, skôr ako si stihnete pripraviť úsmev pre objektív.
P. S.: Človek však príde domov z Kafarnaumu, chcel by urobiť tie dva kroky dozadu, ale v kuchyni ho čaká špinavý riad, hladný pes a dcéra, čo nevystrela bielizeň… Vlastne sa mu ani nechce pchať do stredu pódia! V strede je prievan a ľudia vám tam akurát stúpia na topánku. Často mám pocit, že najlepší skutok je zaliezť s knihou pod deku v Modre, nikoho neotravovať svojou dôležitosťou a v tichu premýšľať o tom, či by predsa len nebolo najcharakternejším kresťanským skutkom dňa nikam nechodiť a čosi uvariť. Bez lajkov a bez svedkov. Len omrvinky na obruse a ten vreckový glóbus, ktorý Boh točí aj bez mojej pomoci.
P. P. S.: Ústami stotníka prehovoril v našom čítaní Boh. To je v skutočnosti viera. Stotník povedal: „Ak ty hovoríš, že je to takto, je to tak a načo by si tam chodil!“ Takto môže hovoriť iba človek, čo uveril a nemudruje o tom.