Svet podľa transrodového chalana

Anna Polcková23. 3. 2025

Nádej pre tých, čo zápasia v cudzom tele

Shares

Ilustračný obrázok: Waldemar Švábenský, vytvorené s pomocou Midjourney

Nedeľná nekázeň denníka N.

Ako by svet vyzeral podľa transrodového chalana Gabriela, ktorý z neho pred 7 rokmi dobrovoľne odišiel… lebo v ňom už nevládal žiť? Nepoznala som ho. Nestihla som. Jeho príbeh si skladám z čriepkov spomienok Gabrielovho otca Waldemara. Z jeho Lásky, ktorú smrť syna neumlčala. Naopak. Vedel, že napriek zraneniu, aké rodiča, čo prežije svoje dieťa, bolí celý život, musí hovoriť. Lebo ide o život ďalším.

Ako by vyzeral svet podľa Gabriela? Ako festival transrodovej kultúry, ktorým jeho otec kriesi nádej tých, čo zápasia v cudzom tele a mnohých ďalších, keď chcú vážnosti a ťarche tohto zápasu porozumieť.

Vo svete podľa Gabriela by sa stretávali rôzni ľudia s otvorenosťou, s túžbou poznať pravdu by jedni druhých počúvali. Dávali by slovo ľuďom, ktorí tranzíciou prešli, odborníkom a odborníčkam, voleným zástupcom a zástupkyniam v parlamente, a šikovným moderátorom, aby bola diskusia vyvážená. Okrem rozhľadu a skúseností by diskutujúci mali pokoru formulovať aj to, čo ešte nevieme. To je vždy hodné ocenenia. A nasledovania.

Vo svete, v akom túžil žiť Gabriel, by nebolo potrebné vysvetľovať, že transrodoví ľudia majú nárok na rešpekt a dôstojnosť. Neboli by vystavení posmechu ľudí bez štipky empatie. Rovnosť, úcta k blížnemu a všetky ostatné teórie o láske by sa (aj) spoza kostolných múrov prinášali do každodenného života. Úplne normálne – v prijatí rôznosti ako bohatstva a krásy ľudskosti.

Tešili by sa zo života! S pohárom vína, ale aj bez alkoholu. Objímali by sa. Všetci. Cisrodoví aj transrodoví, muži aj ženy. A pri každom takomto festivale, ktorý sa vždy náročnejšie financuje, by zatúžili po ďalšom a ďalšom.

Dal by sa usporiadať. Ihneď. Zadarmo. Každý deň. Keby každý z nás, ktorý presne vie, ako málo by stačilo, aby to, aký svet chce žiť a tvoriť Gabriel, Michal, Martina a iní, mohli povedať sami, tvoril pre nich bezpečný priestor. Pre ich Život.

Gabrielovu smrť vnímam ako obeť. V ostatných dňoch sa kvôli šikane pre svoju vzťahovú a sexuálnu orientáciu rozhodol ukončil svoj život mladučký Matej. Viem o ďalších mladých aj starších, ktorí vycítili, že v našom svete zavadzajú, nemajú miesto. Zažili, že ich inakosť je nežiadúca, čudná. Odišli.

Koľko queer ľudí ešte položíme na oltár? Sú obeťou našej bezcitnosti, lenivosti rozumieť a spolucítiť. Obeťou všadeprítomného pokrytectva.

Niektorí kresťania si kladú otázku, či je samovražda hriechom. Áno, je. Je obvinením všetkých, ktorí si osobujú právo súdiť, a v ilúzii morálnej nadradenosti vylúčiť všetkých, čo sa do šablóny ich videnia sveta nevmestia.

Sme vinní, ak ľudí, ktorí túžia svoju identitu zosúladiť so svojím zovňajškom a menom nepočúvame, je hanbou, že o ich prežívaní takmer nič nevieme. Prehliadame a prepočúvame, že sa nemôžu dostať k medicínskej starostlivosti, právnej ochrane, a ak sa s prekonaním neuveriteľných bariér predsa dostanú, spochybníme ich. Ale prečo? Lebo je ich málo? Lebo si to nevieme predstaviť? Ako sa potom toľkí odvážime hlásiť k nasledovaniu Krista? On svojou jednoznačnou akceptáciou, láskou bez podmienok zápasil o každého človeka, a nás pozýval k tomu, aby sme robili to isté!

Našou úlohou je bdieť – a keď sa okolo nás pácha násilie, zjavné aj skryté, zakročiť. V mene ochrany života každého človeka, aj života transrodového muža či transrodovej ženy.

Festival Svet podľa Gabriela bol pre mňa bohoslužbou. Pri nej totiž neslúžia ľudia Bohu, ale Boh slúži ľuďom, svojím slovom – poverením milovať. Všetkých: väčšinu aj menšiny. Objavovať pravdu, stáť o rovnosť, vzájomnú úctu, prejavy spolupatričnosti. Nielen v slovách, vyznaniach, ale v skutkoch, v každodenných rozhodnutiach. Vytváraním láskavého sveta, v ktorom môže každý prejaviť skutočnú identitu. Tú, ktorá mu bola darovaná ako človeku, ktorý v sebe nesie obraz Boží.

Shares