Obrázok: TASR
V novom súdobom náboženstve sa Advent začína skôr než 4 týždne pred Vianocami. Začína približne začiatkom novembra, keď sa v obchodoch začnú objavovať prvé vianočné ozdoby. Pridáva na obrátkach, keď sa vo všadeprítomných TV reklamách objavia každoročné vianočné akcie od mobilných operátorov a ponuky zvýhodnených bezúčelových úverov. S postupujúcimi týždňami sa v nákupných centrách pridávajú 12 hodinové hudobné slučky vianočných kolied. Psychológovia reagujú zdvihnutým prstom a je jasné, že tisícky zamestnancov slovenských nákupných centier budú doma počas štedrej večere počúvať Rammstein alebo Moravanku, no určite nie koledy. Tlak na nákup darčekov sa stupňuje. V potravinách sa bleskovo míňajú zemiaky, vajíčka a majonéza. V blízkosti vchodov do obchodov sa stavajú bledomodré cely smrti pre kaprov. Deti i dospelí čakajú na čas Vianoc, čas darčekov pod stromčekom. Potom nasleduje zopár dní, počas ktorých sa nikto neváži. Po nich nasledujú dni, počas ktorých sa vážime všetci. Nasledujú preplnené fitká, ktoré budú o mesiac už opäť prázdne. A každoročný rytmus udalostí môže pokračovať ďalej tak, ako aj minulý rok, roky predtým…
Kedy to vlastne všetko začalo?
Vianoce nového náboženstva, ktorého sme všetci nejakým spôsobom súčasťou, vznikli v roku 1990. Niektorí bádatelia sa zamýšľali nad tým, že sa to stalo už v roku 1989, no argumenty zotázňujúce túto teóriu sú veľmi silné. Prvé Vianoce po páde socializmu boli totiž prežívané ako obrovský výdych po desaťročiach potláčania občianskych a ľudských slobôd. Niektorí suverénne a podaktorí s pritajeným dychom prišli na Vianoce 1989 na vianočnú omšu alebo Služby Božie, ktoré boli naplnené atmosférou dobroprajnosti. Medzi ľuďmi sa ozývalo “…sľúbili sme si lásku…”. Napriek tomu mnohí “pravoverní” členovia kresťanského náboženstva zazerali na novopríchodivších, ktorí sa doteraz skrývali so svojou vierou. A iní pravoverní sa posunuli v kostolnej lavici, aby ponúkli miesto bývalému komunistovi, ktorý sa vrátil domov do cirkvi. Bol to čas hlbokej ľudskosti, tríbenia charakterov, pokory a prosieb o odpustenie, spomínania si na text modlitby Otče náš…
Prvé slobodné Vianoce po desaťročiach neslobody však boli zároveň aj poslednými. V ich centre bol veľmi často kostol, spomienky na detstvo, pocit bez strachu, očakávanie niečoho nového resp. u mnohých dúfanie v návrat predsocialistického sveta. V týchto Vianociach bol prítomný Ježiško: plný ľudskosti, znovu pripomínajúci čas, keď bolo ešte dobre, lebo bolo detstvo, sneh, sane, rodina. V tom čase nebola k vianočným bohoslužbám potrebná komplikovaná teológia, bolo to celé na inej úrovni: v akejsi zvláštnej prítomnosti Boha, v ktorého vtedy načas verili aj ateisti. Vlastne, vtedy to možno ani nebola viera, čo dávalo ľuďom pocit Boha: stačilo vnímať atmosféru tých dní a nebolo zložité im pripísať božské atribúty: vieru, nádej a lásku.
No a potom to prišlo: o rok sa narodil “Ježiško”, ktorý bol iný, než ten z predošlého roka, či z detstva spred mnohých rokov pred Nežnou revolúciou. Podnikaví ľudia zistili, že sa dá aj inak vianocovať, že je možné začať tlačiť do pozornosti iný dôraz slobody, než aký bol v popredí na Vianoce roku 1989. Bola to sloboda mať. Na prvom mieste v zmysle vlastnenia: začínal sa rodiť prvý predvianočný biznis v krajinách, kde predtým nebol ani povianočný ani medzivianočný, lebo všetko patrilo všetkým a tak, prirodzene, nikomu. No mať neznamená iba vlastniť. Oveľa nebezpečnejšie, hoci subtílnejšie, je vlastnenie pravdy. Každý chcel mať pravdu a problém bol, že táto pravda bola vyhlasovaná za absolútnu a objektívnu. A tak vnikalo množstvo vlastníkov pravdy na politickej a znova i náboženskej úrovni. Pred rokom bola primárna láska.
Spolupracovali Slovák s Maďarom, katolík s luteránom, pravičiar s ľavičiarom. Neskôr lásku a solidaritu posunula do úzadia ambícia vlastniť pravdu. A tak sa začalo oddeľovať a rozdeľovať. Cirkev poznačenú množstvom kolaborantov s protináboženským systémom a zahnanú medzi múry kostolov a fár osvetlili kňazi a rehoľníci, ktorí vyšli zo skrytosti utajenia a začali sa prejavovať verejne. Kňazi tancujúci na ostrí noža vo verejnej farárskej službe počas totality si vydýchli a prijali zaslúžené zadosťučinenie za svoju existenciu vo veľmi ťažkých podmienkach. No Cirkev onedlho zistila, že jej bohatstvom nie sú v prvom rade hrdinovia viery, ktorí vytrvali neraz aj za cenu života a hrdinovia pokory, ktorí podľahli a ľutujú. Cirkev si uvedomila, že je tu množstvo majetkov, ktoré by sa mali stať opäť, prostredníctvom reštitúcií, súčasťou podstatnej agendy existencie cirkvi. Cirkevní štatutári sa rozhodli, že hrdinstvo viery ocenia iba tým, ktorí neporušeným spôsobom nasledovali jej oficiálnu agendu. Čo však s tými, ktorí sa pokúsili aktualizovať cirkev na podmienky jej existencie v nehostinnom prostredí komunistického útlaku? Čelili mu rovnako s ohrozením vlastného života i životov svojich rodín. Títo boli oficiálmi premlčaní a odsunutí na konečné riešenie prostredníctvom prirodzeného zániku v koncentračnom tábore neuznania ich kresťanského svedectva. Opäť prišlo oddelenie a rozdelenie…
“Ježiško”, ktorý prišiel potom, už nezjednocoval okolo tepla humanity a veľkosti Božej slávy (Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.) “Ježiško” zjednocoval ľudí v konzume. Neskôr sa zlial do akejsi slovensko-americkej postavy Santa Ježiška, ktorý nevie, kto vlastne je. Nevie to rovnako nikto z ľudí, ktorí u nás na Slovensku tlieskajú Santovi, ktorý prichádza dať darčeky deťom na Vianoce. Tento “Ježiško” začal byť postupom času Ježiškom, ktorého súčasná konzumná spoločnosť zbavila úvodzoviek a vyhlásila za onen prapôvod vianočných osláv a atmosféry, rodinných stretnutí a všetkého s jediných cieľom: mať, vlastniť. K Vianociam už nie je potrebná Božia sláva ani ľudia dobrej vôle, je potrebné najmä mať budget na nákup vianočných darčekov, tri žalúdky na vianočné hodovanie a HD TV prijímač na sledovanie vianočných rozprávok.
Kam sa podel Ježiško z roku 1989? Zostal v ľuďoch, vzťahoch, v kostoloch, v rodinách, návratoch i odchodoch onoho dôležitého roka. Mal veľa spoločného s novonarodeným synom Márie z Nazareta. To malé bábo, mrviace sa v neznačkovej primitívnej perinke sa vinie ku svojej mame, ktorá ho zohrieva svojím teplom. Okolo behá jej nervózny manžel Jozef, ktorý chce svojej rodine poskytnúť maximálne pohodlie v jaskynnej maštali páchnucej od oviec, ktoré sú opodiaľ a nevedia, čo so sebou. Prichádzajú pastieri. A napriek tme, chudobe a smradu je tam prítomná nebeská Gloria in Excelsis. V tejto najväčšej diere sveta zažiarilo najväčšie svetlo, aké uzrela naša zem. Neudialo sa to iba symbolicky, na spôsob obrazu, ktorý môže smelo končiť v slepej uličke ateistického sekulárneho humanizmu.
Udialo sa to inak, reálne:
“1 V tých dňoch cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudu na celom svete. 2 Tento prvý súpis sa konal, keď v Sýrii vládol Kyrenios. 3 A všetci sa šli dať zapísať — každý do svojho mesta. 4 Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judska, do Dávidovho mesta Betlehema, lebo pochádzal z domu a rodu Dávida, 5 aby sa zapísal so svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave. 6 Kým sa tam zdržiavali, nadišiel čas jej pôrodu. 7 A porodila svojho prvorodeného syna.” (Evanjelium podľa Lukáša, 2. kapitola)
Súčasný “Ježiško” však neznesie tmu, chudobu a smrad. Jeho náboženstvo je evanjeliom prosperity a konzumu, reklám, trblietok a ohňostrojov. Jeho evanjelium však trvá, iba pokiaľ má človek peniaze a obchody, kde ich môže míňať.
Evanjelium Ježiška, ktorý sa narodil v Betleheme však nie je podmienené ničím: iba ľudským srdcom. A to nemusí byť dokonca ani z mäsa, kľudne môže byť kamenné (porov. Ez 36, 26). Malé bábo totiž dokáže búchať svojou malou rúčkou na steny kamenného srdca a má silu zmeniť ho. Tak ako menilo v roku 1989. Chce meniť aj v roku 2017. No betlehemské bábo nemožno nájsť tam, kde niet už pre neho miesta, lebo je tam už Santa Ježiško. Možno ho nájsť tam, kde to nevonia, ani tam nie sú svetlá reklám a teplo materiálnych istôt. Možno ho nájsť v tmavých dierach sveta i v dierach našich životov a vzťahov.
A je potrebné ešte jedno: viera v silu detskej ruky. Držali ste už niekedy v ruke rúčku malého bábätka? Ak áno, viete o čom píšem.