Tma. Úplná tma. Ticho. Úplné ticho. Prerušuje ho iba zašuchotanie za stenou cely, keď mi monach podáva do malého otvoru v zamurovanej stene posvätený kus chleba z dnešnej svätej liturgie a džbán s vodou. Opäť príde až zajtra. Čo je to zajtra? Záblesk svetla sviečky na druhej strane steny napovedá, že čas plynie.
Sviečka, chlieb, voda. Tma. Ticho. Ja. Boh. Ja v Bohu. Boh vo mne. Boh a ja: my.
Sviečka, chieb, voda. Tma. Ticho. Boh a ja: my. Boh vo mne. Ja v Bohu. Boh. Ja.
Sviečka, chlieb, voda. Tma. Ticho. Ja v Bohu. Ja. Boh vo mne. Boh a ja: my. Boh.
Hospodi Isuse Christe, Syne Bozhi, pomyluj mnja hrishnoho.
Na chvíľu som sa odvážil vcítiť do mystéria zatvornika, pravoslávneho monacha, ktorý sa nechal pred ca 1 000 rokmi dobrovoľne zamurovať v jaskyni, pechore na brehu Dnepra v kniežacom meste Kyjevkej Rusi, v Kyjeve. Pri tomto pocite som vyržal možno minútu, dve a s pocitom stiesnenosti som sa rýchlo vrátil nazad do svojej reality plnej farieb, zvukov, vnemov, chutí, rozmanitých pocitov, komunikácie s ľuďmi.
A predsa tam, kdesi hlboko, hlbšie, než sú Blizkyje pechory v Kievopecherskej lavre v Kyjeve, než spočívajú rakvy desiatok prepodobných (svätých) monachov (mníchov) už stovky rokov priťahujúce modlitby ľudí v núdzi a vyžarujúce zvláštnu silnú energiu rozprestierajúcu sa v duši ako pokojný súmrak nad rozbúrenou vodnou hladinou, tam kdesi, kde je taká tma, ako keď v kyjevských katakombách znasne posledná sviečka, tam, na dne ľudského srdca, na tom jedinom naozajstnom dne ľudskej osobnosti a možností, zrazu človek pocíti akýsi dotyk, zažije niekoho iného, bližšieho, než je sám sebe.
Je to ako keď sa dvaja zaľúbení stretnú v úplnej tme a dotknú sa seba svojimi nahými telami a nesledujú ani výraz svojich očí, ani svoj zrýchlený dych či krivky vášne tvoriace z dvoch jedno v slastnom vytržení. Iba sa v tej úplnej a nepreniknuteľnej tme navzájom vnímajú: nie očami, nie hmatom, nie cez vôňu, chuť a sluch. Ale v úplnej svojej celistvosti a hĺbke vzájomného ja a Ty, Ty a ja.
Ja, človek a Ty, Bože. Ja, Boh a Ty, človeče. Takí akí sme, obaja nahí a vzrušení zo vzájomnej blízkosti a intimity, ktorá sa nedá vypovedať, dá sa iba…milovať. Človek a Boh môžu byť do tejto blízkosti navzájom iba vmilovaní a vtúžení.
Zamurovaná cela: fatálne väzenie pre mnohých.
Miesto najintímnejšej intimity a najhlbšieho vnímania pre jedného. Vlastne pre dvoch. Žiadne ornamenty šiat, žiadna liturgická hudba, žiadne slová a gestá. Iba podstata medzi Bohom a človekom: ja a Ty, Ty a ja.
Hrob zavalený kameňom neďaleko getsemanskej záhrady. V ňom je do plachiet zabalené mŕtve telo umučeného rabína Jeshuu z Nazareta. Vravel o sebe, že je Božím Synom. Že on a Otec sú jedno. Učil ľudí modliť sa Otče náš. Teda každý človek a Boh sa majú k sebe ako dieťa a Otec. Podobne, ako to prežíval on. Zaujímavé. A teraz sú spolu v temnote hrobu. On mŕtvy a Boh živý. Boh berie v hrobe na ruky svojho mŕtveho Syna podobne, ako to pred niekoľkými hodinami urobila jeho matka, keď ho zložili z kríža. Hrôza bolesti a sila viery spojené v jednom okamihu. Sila života odohrávajúceho sa v úplnej tme hrobu bola tak veľká, že hrob našli onedlho prázdny. A Jeshuu stretli onedlho živého, no živého inak. Na spôsob vzriesenia z mŕtvych. Bol skutočne mŕtvy a skutočne žije. Lebo sa stretol s Bohom uprostred tmy všetkého aj seba ako prvý z ľudí. Stretol sa s Bohom v odlúčenosti od Boha, zažil zmysel uprostred nezmyslu bolesti, stretol sa so Životom v smrti. A Boh ho vzkriesil na tretí deň, ako predpovedali hebrejské sväté knihy. A my tomu veríme.
Temnota a ticho naplňujúce Svätyňu svätých Jeruzalemského chrámu a v nej na spôsob shekhinah prítomný Boh Hebrejov. Iba raz za rok túto temnotu a ticho narušil židovský veľkňaz keď do nej vstúpil s modlitbou pokánia na deň zmierenia. Ticho. Tma. Veľkňaz. Ticho. Tma. Veľkňaz. A takto po celé stáročia… Podobnosť s tmou a tichom zamurovanej cely?
Hoci sa mnohé zdalo absurdným, prinieslo to zmysel. Hoci bolo mnohé temnotou a smrťou, prinieslo to život. A prináša. Svätyňa svätých, hrob v Getsemani, zamurovaná cela monacha, milujúca sa dvojica v tmavej izbe….nemožnosť sociálnych kontaktov, home office, home schooling, žiadne shoppingy, kaviarne, na tvárach rúšky a rady pred potravinami, obavy z kolapsu spoločnosti. Žiadna liturgia, žiadne spoločné modlitby… Že nás to obmedzuje? “Ak nie je možné ísť von, choď dovnútra.” (Facebook)
Koncom februára zomrela naša mama. Po operácii srdca takmer tri mesiace bez pohnutia, na umelej ventilácii, pod mamutími dávkami antibiotík a noradrenalínu, na dialýze a s tracheotomiou a dekubitmi táto nesmierne dôstojná žena dokázala iba občas otvoriť oči a vedeli sme, že nás vníma iba tak, že jej tiekli slzy… Každá návšteva pri jej lôžku bola nielen veľmi ťažká, ale aj tajomne životodárna. Zomrela. A predsa žije. A aj my, jej milovaní, žijeme. No inak.
Tma. Ticho. Sestrička. Lekár. Rehabilitácia. Tma. Ticho. Smrť. Život.
Nahý človek.
Nahý Boh.
Spolu.
Navždy.