Minule som sa zastavil v rímskokatolíckom kostole v Topoľčanoch. Len tak, zatvoriť oči a byť. Niekdajší barokový charakter kostola je prekrytý niečím novším. U skôr narodených farníkov ešte doznieva atmosféra, ktorú desaťročia vytváral kanonik Ladislav Dorušák. Nevyrastal som v jeho blízkosti, stretol som ho iba zopárkrát. Z jeho nízkej pokrivenej postavy sálala sila intelektuála a človeka oddaného svojmu povolaniu až do špiku kostí. Niektoré staršie dámy s poťuteľným úsmevom akoby mimochodom spomenú, že “pán kanoňik mali iskru”. Jeho chybou možno bolo to, že si okolo seba zhromaždil ľudí, z ktorých niektorí budovali svoju osobnosť tým, že sa ho pokúšali napodobňovať. Ak je napodobenín veľa a sú často aj nepodarené, do istej miery devalvujú jedinečnosť originálu. Škoda.
Nedávne modernizačné zásahy do interiéru kostola vo mne vyvolávajú tektonický nepokoj. Sú obrazom dnešnej doby: niečo staré, odchádzajúce, čo má meno, strieda niečo nové, prítomné, čo ešte zatiaľ pomenované nie je.
Suverenita pomenovania, pojmov, ktoré sa stávajú samozrejmými a neprekvapivými, nie je nutne iba dobrá. Naopak, ukazuje sa, že môže viesť k vnútornej nadutosti správcu safari (porov. Gn1, 26- 28), ktorý si nevšimol, že vzácne druhy zvierat sa medzičasom stali vypreparovanými ozdobami múzea. A na dôvažok sa správca medzičasom začal správať ako majiteľ…
Nedokonalosť nepomenovaného nie je nutne zlá. Prežívanie skutočnosti, ktorú nemožno pomenovať, len ju nechať cez seba prechádzať a dovoliť jej, aby pretvárala, nás môže učiť postoju dnes tak prepotrebnému: pokore.
Podobný zlom vnímam, keď občas počúvam kázne miestneho farára Mariána. Tento ľudský muž nenápadného výzoru a prvoplánovej plachosti má srdce proroka, ktoré blčí vždy, keď káže. Jeho zdieľanie vlastného presvedčenia však akoby zaplachtilo v interiéri kostola a párkrát obišlo zhromaždené auditórium, aby sa, častokrát nepochopené, vrátilo späť ku zosmutnenému kazateľovi a ešte smutnejšiemu Kristovi. Oni obaja totiž: Marián aj Kristus hovoria, že kresťanstvo je vzťah, je mystika, je milovanie, je cesta, je metanoia a veľa členov auditória si predsa len prišlo splniť nedeľnú povinnosť zúčastnenia sa na celej svätej omši: aby nasledoval úspešný týždeň v práci, v škole, aby bol v rodine pokoj, aby boli dobré výsledky u lekára atď. Poprosíme, zaplatíme modlitbami, obetami (najradšej som mal piatkové bezmäsité obety v podobe palaciniek, buchiet a milovaných makových rezancov), omšami, púťami, pobožnosťami a očakávame, že z automatu vypadne potrebný výsledok… Existencia Boha je podmienená takýmto obchodným vzťahom skrz naskrz prítomným v každom náboženstve. A úprimne, v konečnom dôsledku, ak by bol Boh nejakým činom vynechaný z uvedeného obchodného vzorca (teda ak by neexistoval), nebola by to žiadna tragédia. Dôležité je, aby sa dostavil očakávaný výsledok “požehnania”.
Topoľčiansky kostol je pre mňa veľmi dôležitý. V čase pubertálneho hľadania životnej filozofie bol miestom, kde som sa cestou na gymnázium zastavil a modlieval. Tu som bol tiež 2. augusta 1997 vysvätený za kňaza. Nie kňaza údržbára, mechanika cirkevného systému s pravidelným pracovným časom, mzdou a nepravidelnými benefitmi spoločenskej a finančnej povahy, ale kňaza celou bytosťou veriaceho svojmu povolaniu, Bohu a Cirkvi.
Bol čas, roky, keď veci nejako dobre do seba zapadali a dostavoval sa očakávaný výsledok. Vzorec “božieho obchodu” fungoval. K bežným kultickým a pedagogickým aktivitám kňaza sa pridali modlitby za uzdravenie a oslobodenie a diali sa veľké veci.
A potom nastal zlom. Moje úprimné presvedčenie o povolaní k celibátu sa stalo minulosťou. Nasledovali tisíce modlitieb: mojich i iných, no požadovaný výsledok sa nedostavil. Nerozumel som, ako to, že sa môj mocný Boh, ten kozmický automat na dobré výsledky, pokazil. Mal nejakú poruchu a nedokázal ma vyviesť z cesty, na ktorú ma to bytostne tiahlo. Vedel som zo školy a z tisícročnej tradície cirkvi, že cesta ľudskej lásky nie je pre kňaza dobrá. Napriek tomu som urobil gesto voči pravdivosti života a vzdal som sa kňazskej služby, s ktorou som sa síce nie dlhé, ale veľmi intenzívne roky identifikoval.
Následne som sa odhodlal opraviť kozmický systém fungovania vecí, prapôvodný logos. Opäť úprimne a opäť pyšne som v sebe aj naokolo pomenoval veci tak, aby sa logos (prirodzený poriadok) stal Logosom (nadprirodzeným poriadkom). Svoj život som nainštaloval do iného vzorca “božieho obchodu”. Premazal som mechaniku, vymyslel som aj podpery (v skutočnosti to boli barličky, že akože Boh zmenil svoje plány. Veď koniec koncov aj o tomto bol príbeh Luthera a iných reformátorov) a začalo sa budovať spoločné povolanie, zbližovanie katolíkov a luteránov. Opäť to začalo fungovať. Pracovali sme na spoločných teologických projektoch, presadzovali porozumenie medzi kresťanskými denomináciami. Opäť som sa obracal k mocnému Bohu, ktorý vie dobre zaonačovať veci, ktoré sú na prvý pohľad problémové.
A potom nastal ďalší zlom, neporovnateľne traumatickejší, než všetky dovtedy. Všetko sa pokazilo. Spočiatku som sa nad nepríjemnou situáciou iba pousmial ako generál vycvičeného vojska, ktorý pred sebou vidí iba hŕstku neozbrojených vzbúrencov. No keď som si uvedomil, že situácia je veľmi vážna, opäť som sa obrátil ku svojmu mocnému Bohu. A výsledkom miriád modlitieb, kričania na Boha, plaču, prosieb o záchranu bol totálny krach. Naše nešťastie sa spojilo s nešťastím všetkých ostatných rodín, ktoré sú utýrané, znásilňované a roztrhané bez mililitra anestézy realitou rozvodu a toho, čo mu predchádza.
Na spomenutej ostatnej návšteve topoľčianskeho kostola som vnímal tisícky svojich modlitieb vypovedaných a vypomyslených Bohu na tomto dôležitom mieste. Chodil som sem a hádzal ďalšie a ďalšie mince do automatu na dobré konce s nádejou, že už tento pokus bude ten úspešný…
Uprostred týchto ponurých myšlienok, bez žiadneho poznateľného vplyvu, v istom momente cezo mňa prešlo intenzívne a oslobodzujúce poznanie. Veď môj Boh nie je vôbec mocný Boh na spôsob mojej predstavy o moci. Je to v istom zmysle bezmocný Boh. Nie je milionárom, s ktorým sa kamarátim v konečnom dôsledku kvôli tomu, aby mi sem tam strčil do vrecka nejakú obálečku (a mohol by aj celý kufrík, veď má z čoho rozdávať). Nie je ani masochistickým démonom, ktorý vyžaduje od ľudí, aby ho volali Bohom a on im za to občas uvoľní žeravé putá a nadvihne ich zo železných hákov života, na ktorých visia.
Iba nedávno, vo svojich 43 rokoch života a viac než 20. roku, keď sa považujem a označujem za teológa, som spoznal, ako som bol od Boha ďaleko. Lebo som ho považoval za mocného.
Začal som si uvedomovať svoju blízkosť k bezmocnému Bohu. K Bohu, s ktorým možno zdieľať život taký ako ide, s ktorým je možné byť vo vzťahu aj vtedy, keď z neho nič nemám. Resp. keď mám z toho akurát problémy: od nekresťanov i kresťanov.
Od prednedávna sa modlím k bezmocnému Bohu. Prechádzame sa spolu a debatujeme o živote. Hovorím mu o svojej manželke a on znalecky pokyvkáva hlavou, že tá sa mu teda podarila. Keď sa ho pýtam, ako na moje slabé stránky života, či by to vedel nejako zariadiť, odpovedá mi: “a načo som Ti dal schopnosť rozhodovať sa a premýšľať viac než na hodinu dopredu?”
Keď sa ho pýtam na zázraky, hádže situáciu do autu: “veľké divy dokáže robiť hocikto, ale poslať svojho nevinného syna na smrť za ľudí, to dokáže iba Boh.”
A keď opáčim ďalej: “a prečo si to urobil?” odpovie mi: “lebo vás ľudí veľmi milujem. Viac než seba.”
“Bože, a čo utrpenie nevinných?” Vtedy mi ticho ukáže svoje ruky s dierami po klincoch.
Môj Boh so mnou plače nad zlobou sveta a počúva ma, keď mu rozprávam o svojich trápeniach. Napríklad, predvčerom som mu rozprával o svojich zlých rozhodnutiach. “To som teda posral, Bože.” On: “To si teda posral, synu. Ale ideme spolu ďalej.”
Alebo inokedy “Bože, ja som ale debil. Čo mám robiť?” On: “tak ním nebuď.”
Nie, nesľubuje mi, že keď budem užívať toto či tamto, trápenie pominie. Jeho moc totiž spočíva v bezmocnosti. V tom, že je takým istým človekom, ako som ja.
Hm, moment: predsa je iný: všetko u neho sa točí okolo lásky. Nie takej nasprostastej, v ktorej sa človek stáva nesvojprávnym teľaťom. Ale takej, ktorá vie tiež povedať “nie”, je suverénna, má svoju dôstojnosť. Je schopná aj položiť život za priateľov. A tá Božia aj za nepriateľov.
Dnes večer si napríklad plánujeme s mojím Bohom zapáliť cigaru…