Uctievame a nerozumieme

Peter Križan20. 10. 2024

Nie je jedno, že lebka nie je Žižkova, ani že meč ukuli sto rokov po jeho smrti

Shares

foto: Michal Krumphanzl, ČTK

Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast.

Pred 600 rokmi zomrel Ján Žižka. V Betlehemskej kaplnke pred týždňom vystavili kúsok lebky požičaný z radnice v Čáslavi a meč požičaný z českého pokladu ulúpeného Švédmi. Ani jedno ani druhé v skutočnosti nie je Žižkovo. Podľa vyjadrenia husitskej cirkvi pred otvorením výstavy „je podstatná symbolika a nie to, či je meč pravý“. Je to predreformačne a dnes ešte stále katolícky chápané uctievanie relikvií, proti ktorému vystúpili John Wicklef a Jan Hus ešte na rozhraní 14. a 15. stor., sto rokov pred Zwinglim a Lutherom. Jan Hus sa o pravde vyjadril takto: „slyš pravdu, uč sě pravdě, miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti: nebť pravda tě vysvobodí …“ Cirkevný marketing zneužitý v zápase o víťaznú interpretáciu nesmie byť pre kresťanov dôležitejší ako zápas o opravdivosť. V budúcnosti sa totiž môže informácia, že Žižkov meč je tzv. alebo údajný alebo domnelý, prepadnúť do hĺbky informačného šumu a v záujme podstatnej symboliky sa bude považovať za skutočnú Žižkovu relikviu.

Keď sa mi nepodarilo poriadne otvoriť plastovú fľašu, cvrkol som si za golier. Vo vyhľadávači som ku vrchnákom plastových fliaš našiel, že je dôležité recyklovať celú fľašu aj s vrchnákom, preto je výrobca povinný vrchnák bezpečne pripevniť; že kvôli sťažnostiam už vrchnák drží aj v odklopenej polohe; že treba zbierať vrchnáky osobitne, lebo je to vzácna surovina a odovzdaním výkupu sa dá zarobiť na dobročinné aktivity. Tá posledná informácia je najstaršia a na internete v prevahe, hoci z dnešného hľadiska je úplne nesprávna.

Takéto skreslenie je aj vo vede aj v teológii. Je dostupné obrovské množstvo publikácií, ktorých obsah je nesprávny, lebo je už prekonaný novším poznaním; lebo ho editori stiahli pre odhalený podvod; lebo ho z rôznych dôvodov odvolali samotní autori. Každý rok sa takto vyradí niekoľko tisíc vedeckých publikácií. Ale ony nezmiznú, stále ich možno dohľadať, čítať, veriť im, používať ich v argumentácii a citovať. Druhý život a tretí dych im tak zabezpečujú aj práce, ktoré ich citujú. Každá chyba, každý podvod, každá nevšímavosť a neporiadnosť sa zabuduje do genofondu našej vedy a už ju odtiaľ nikto nikdy nedostane.

Tesne pred Ježišovým narodením zhorel literárny poklad Alexandrijskej knižnice. Ak obsahovala aj židovskú Tóru, tak tá tvorila maličkú, ale predsa len merateľnú časť z približne 700.000 zväzkov. Vplyv Tóry, dnes by sme povedali impact factor, bol však na vtedajšiu učenú spoločnosť zanedbateľný. Dnes pribúda asi 5 miliónov vedeckých publikácií ročne a židovsko-kresťanská biblia sa tak každý rok posunie hlbšie do nemerateľných čísel výskytu a napriek tomu je jej impact factor obrovský. Ak povieme „jej“, tak to celkom nesedí. Ono to nie je len jedna Biblia, ale celé knižnice, lebo 5.000 rokov ide najmä o „jej“ interpretáciu. Prekladáme a vykladáme, zamlčujeme a vylepšujeme, vystrihujeme a vkladáme, uctievame a nerozumieme, kopírujeme a pálime. A najmä nevieme, z ktorej vrstvy pravdivého poznania, alebo z ktorého nánosu klamstva a manipulácie práve čerpáme svoje informácie, ale aj svoju vieru, modlitbu, nádej a návod na správny život v duchu a pravde.

Nie, nie je to jedno, že lebka nie je Žižkova a nie je to jedno, že meč ukuli sto rokov po jeho smrti! Nesmieme ponúkať bársčo len kvôli symbolike, len preto, že práve teraz to do niečoho dobre zapadne. Naopak, verejná kresťanská reprezentácia sa musí radikálne dištancovať od neuvážených tvrdení, ktoré môžu mať aj dlhý život aj veľkú citovanosť aj vysoký impact factor. Ak si dnes nedáme pozor, tak o pár rokov pri kľúčovom slove pandémia vyskočia na nás podvrhy kotlárovského razenia.

Shares